V súčasnosti prežívame rozsiahlu krízu, ktorá zasahuje celý systém života. Kríza (crisis) je latinský ekvivalent gréckej katastrofy, ale v súčasnosti ním rozumieme dlhodobejší chronický stav spoločnosti či prírody, ako je sucho, hladomor alebo nekončiace klanové vojny. V synonymických slovníkoch sa často objavuje kríza v zmysle „príležitosť“. Mnoho významných kolapsov je dané stretnutím prírodných a sociálnych kríz (Václav Cílek).

Naša súčasná kríza

O akej kríze v súčasnosti vlastne hovoríme? Slovo kríza sa najčastejšie vyskytuje v súvislosti s hospodárstvom – kríza bankového systému s epicentrom na Manhattane prerástla na sklonku prvého desaťročia dvadsiateho prvého storočia do svetovej finančnej a hospodárskej krízy, hroziacou rozpútať rad kríz sociálnych a politických. Ale nesiaha táto kríza ešte hlbšie, než kam dovidia analýzy ekonómov a politológov? Nie je súčasná hospodárska kríza len jedným prejavom vlečúcej sa krízy modernity, o ktorej západní myslitelia hovoria už od devätnásteho storočia – prakticky od chvíle, kedy krvilačnosť jakobínskej fázy francúzskej revolúcie spochybnila kultúrny optimizmus osvietenstva – po postmoderných myslitežov, ktorí ukázali, ako jednostrannosť novovekého racionalizmu vyústila do ničivého totalitarizmu a manipulácie s prírodou, luďmi a dejinami? A ponúkla niektorá z mnohých podôb „postmoderny“ nejaké východisko? Možno je práve súčasnej ekonomickej podobe tejto krízy venované tolko pozornosti nielen preto, že sa bolestne dotýka materiálneho štandardu mnohých ludí a otriasa sociálnymi istotami, ale aj preto, že spochybňuje sám „moneyteizmus“ (náboženstvo peňazí), ktorý v priebehu novovekého kapitalizmu nenápadne vystriedal monoteizmus židovskokresťanskej tradície.

Vedecký rozum, ktorý sa zdal byť možným uchádzačom o Božie miesto, a veda, ktorá sa zdala byť „účelom sama o sebe“, sa postupne stali len prostriedkom; naopak zisk a peniaze sa z prostriedku stali účelom a dostatočným, všetko ospravedlňujúcim najvyšším cielom, konštatuje Tomáš Halík. Napríklad súčasný vedecký výskum v mnohých oboroch už dávno nemá ambíciu ani slobodu napĺňať túžbu človeka po poznaní pravdy, ako to pateticky deklaroval racionalizmus raného osvietenstva, ale poslušne plní požiadavky diktované ekonomickými, prípadne politickými záujmami svojich mecenášov. Najviac je to zjavné na manipulácii lekárskeho výskumu záujmami farmaceutických firiem. Zisk sa stal pravdou vedy.

Táto hodnotová revolúcia nenápadne premenila svet: ďalšie a ďalšie, stále väčšie okruhy životnej reality sa stávali vecami, ktoré už nie je treba rešpektovať ako partnerov, ale možno ich podža lubovôle využívať ako predmety; chápať ich ako vymenitežný tovar. Tento trend postupne ovládol aj vzťah k ludskému životu. „Pokiaž ide o vedu a techniku, etická problematika dnes vystupuje do popredia oveža intenzívnejšie ako predtým, a to v súvislosti s rastúcou dispozičnou mocou človeka nad prostredím, nad ‘prírodou’, ale aj v súvislosti s novými možnosťami manipulácie a zasahovania do života, najmä do ludského života. (....).“ (H. Lenk) Genetické inžinierstvo ponúka dodať na trh pod už zavedenou značkou „človek“, ďaleko efektívnejšie výrobky, než zastaraný druh homo sapiens. Prostredníctvom biotechnológií a zvlášť genetických manipulácií začíname siahať na biblický strom života. Je to dovolené, alebo nie? Halík k tomu výstižne dodáva, že sa musíme rozhodnúť: „buď budeme život prijímať a brať ako dar, a potom sú genetické manipulácie (u človeka zvlášť klonovanie) neprípustné, alebo budeme život brať ako určitý produkt, výrobok, a v takom prípade s ním môžeme nakladať lubovolne. Aj so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.“ Často komentovaný stručný fragment Waltera Benjamina Kapitalizmus ako náboženstvo, by mal byť práve dnes pozorne čítaný: Benjamin ukazuje, že podstatou kapitalizmus je ponuka „vykúpenia z permanentného previnenia, ktorým je zadlžovanie“. Slovo hriech v mnohých jazykoch – napríklad latinské slovo debitum, či nemecké Schuld – znamená dlh.

Tvárou v tvár súčasnej kríze by kresťanstvo nemalo len opakovať otrepané frázy neúčinného moralizovania kapitalizmu a kultu mamony a zlatého telaťa, ale pokúsiť sa o hlbšiu teologicko-religionistickú analýzu peňažného panteizmu nášho sveta, myslí si Halík. Peniaze sa totiž skutočne stali akoby sviatosťou súčasného sveta, „viditelným znamením neviditelnej milosti“, sprostredkujúce účasť na všetkých dobrodeniach tejto spoločnosti a v tomto zmysle inverziou či karikatúrou kresťanskej teológie sviatostí a milosti – hodnoty „zdarma danej“. Autor tohto postrehu Hans-Joachim Höhn, k tomu však dodáva, že k zbožšteniu ekonómie prispelo svojou mierou aj kresťanstvo ekonomizáciou svojej teológie (pripomeňme náuku o „výkupnej hodnote Kristovej obety“, zvlášť v Anzelmovom podaní o „zaplatení dlhu diablovi“) a praxe (odpustky, omšové intencie a podobne). Od „Vergelts Gott“ k „Vergotts Geld“ (Od Zaplať Boh k zbožšteniu peňazí) nevedie ani zďaleka tak dlhá cesta, konštatuje Halík.

Kríza ako grécke farmakon

Aktuálne problémy našej doby – nielen ekonomické ťažkosti, ale aj terorizmus, dôsledky klimatických zmien, pandémie nákazlivých chorôb a zvlášť strata zodpovednosti za možné dôsledky istých vedeckých experimentov – nápadne pripomínajú častý priebeh nádorového ochorenia či drogovej závislosti: po obdobiach zdanlivého kludu znovu prichádzajú recidívy, myslí si Halík. Pritom hovoriť o drogovej závislosti len ako o „sociálnom probléme“ či „lekárskej diagnóze“ zvádza k výkladu, že ide o čosi, čo sa nachádza celkom mimo mravnej zodpovednosti človeka, ktorý sa stal závislým, a že hlavná zodpovednosť za vznik závislosti je len na spoločnosti, prípadne hlavná zodpovednosť za liečenie spočíva na terapeutovi, tvrdí Halík a dodáva: „ (...), viem si predstaviť také teologické ponímanie hriechu, ktoré ukazuje, že hriech nie je len individuálny čin človeka, ale že ludská vina je často vpletená do ‘sociálneho hriechu’ a ‘hriešnych štruktúr spoločnosti’, bez toho, aby tým bol človek redukovaný na pasívny objekt spoločenských vzťahov, (...). Viem si predstaviť aj pohlad sociológie, ktorá pri posudzovaní závislosti ako sociálneho zla prihliada aj k tomu, čo sa deje v ‘mikroklíme’, individuálneho osudu, ktorý je spoločnosťou síce ovplyvnený, ale nie osudovo determinovaný. (...).“ Systém, v ktorom sa nikto o zlo vedome neusiluje, ale spoločenské inštitúcie ho predsa generujú nazývame hriešna štruktúra. Niektoré inštitúcie majú štruktúru (či vedome alebo nevedome, spontánne alebo plánovane), v ktorej jednotliví aktéri sami zlo nespôsobujú, ale predsa na konci procesu býva vytvorené nejaké zlo (napríklad nezamestnanosť, inflácia, či ekologické škody).

Problém týchto štruktúr spočíva v tom, že ich hriešnosť poznávame až ex post – keďže ide o zlo nezamýšlané, možno ho v samotnej štruktúre inštitúcie len ťažko rozpoznať. Vystúpi až retrospektívne z dôsledkov. Z uvedeného vyplýva záver, že celý systém trhového kapitalizmu aj keď sa nám v súčasnosti javí ako vhodný, môže sa neskôr ukázať ako hriešna štruktúra sama o sebe, myslí si Tomáš Sedláček. Neskrýva sa niečo podobné tomu, čo spúšťa deštruktívny proces drogovej závislosti tiež niekedy za vznikom určitého typu nádorových ochorení? Aj tu ide vlastne o vyčerpanie, zlyhanie systémov zodpovedných za obranyschopnosť organizmu na všetkých rovinách. Takým zlyhaním choroba prepukne, prípadne dôjde k relapsu ochorenia. Nestalo sa niečo podobné v „tele a duši“ našej civilizácie? Hladali sme dostatočne dôkladne možnú skrytú príčinu, spúšťací mechanizmus mnohých „závislostí“ a „nádorov“, s ktorými sa tak často stretávame v tele a duši civilizácie, ktorej sme súčasťou? Netrpí naša západná spoločnosť ešte nebezpečnejšou formou „zadĺženia“, než je tá, ktorú sa dnes snažia riešiť ekonómovia a politici?, pýta sa Halík. Píše: „Iste sú tam mnohé ‘zanedbania’, ktoré si musíme uvedomiť, priznať, pomenovať, vyznať – ale nie preto, aby sme sa pozerali dozadu a hladali vinníkov, ale zvlášť preto, aby sme (...) mohli pracovať na náprave, terapii.“

V prípade „chorôb civilizácie“ treba využiť všetko, čím dokáže pomôcť „technika“ a „chémia“ – to znamená ekonomické, politické a sociálne opatrenia. Ale ani tu nesmieme zanedbať „logoterapiu“, to znamená brať ohžad aj na duchovný a morálny aspekt „choroby“. Aj tu totiž často vystupujú do popredia javy ako je „strata vôle k zmyslu“ a vysychanie zdrojov nádeje. Súčasná ekonomická kríza je príliš vážna na to, aby jej liečenie bolo ponechané len v rukách ekonómov, prípade politikov, aj keď nesmieme podceňovať ich kompetenciu a zbavovať ich zodpovednosti, ktorú majú, zdôrazňuje Halík a dodáva: „Čakám však, kto zo zodpovedných bude mať odvahu nahliadnuť a nahlas pomenovať ono zadĺženie, ktorého je súčasná kríza len tieňovým pripomenutím: totiž pripomenutím faktu, že sme svojim životným štýlom a mierou spotreby parazitmi zeme, že keby sa zvyšok sveta rozhodol pre náš štýl života (ktorý tam vyvážame a propagujeme svojimi reklamami, popkultúrou a ideológiou), dôjde k totálnemu vyčerpaniu zdrojov a úplnému planetárnemu kolapsu.“

Technokracia – megastroj

Hlavným pôvodcom súčasnej krízy nie sú ani politici, ani bankári, ani ekonómovia, ale niečo oveža subtílnejšie – nálada, atmosféra spoločnosti. Podstatná otázka, o ktorej sa ustavične diskutuje je rozmach technokracie namiesto politickej spoločnosti. Táto otázka má velký význam pre politickú etiku, prinajmenšom ako extrémny ideálny typ úplne technokratizovanej spoločnosti, kde technicky organizovaná moc veci a aparátu vládne nad luďmi. Technokracia je totálna snaha hodnotiť všetky sociálne procesy z hladiska optimálneho výkonu a funkčnej spolahlivosti. Snaha rušiť politické rozhodnutia dobre fungujúcou industriálnou superštruktúrou techniky, hospodárstva a aplikovanej vedy (A. Gehlen). Je to predstava fungovania aparátu v „technickom štáte“, ktorý „odborne obsluhujú“ technickí experti velkého štátneho alebo sociálneho stroja (Schelsky). (H. Lenk, K sociálnej filozofii techniky). Technokracia (velký štátny stroj či megastroj) si vyžaduje konkrétny typ človeka – „organizovaného človeka“ ako ho označuje americký sociológ Lewis Mumford.

Zrod „organizovaného človeka“ Mumford opisuje v knihe Mýtus stroja: „ (...). Organizovaného človeka môžeme stručne definovať ako istú časť ludskej bytosti, ktorej potlačili iné možnosti vývinu a rastu, aby bolo možné kontrolovať ostávajúce čiastkové energie a začleniť ich do mechanicky usporiadaného kolektívneho systému (...). Charakteristické vlastnosti organizovaného človeka v maximálnej miere zodpovedajú stroju, ktorý obsluhuje. Preto tá časť jeho osobnosti, ktorá bola projektovaná podla mechanického zariadenia, posilňuje výsledný projekt tým, že eliminuje všetky nekonformné, organické alebo ludské funkcie. Každý ludský jedinec nesie pečať mechanickej pravidelnosti: dodržiavať program, poslúchať pokyny, (...), nezaoberať sa starosťami a problémami iných žudí, reagovať len na to, čo máme takpovediac na stole, nebrať nijaké ohlady, nech by sa zdali akokožvek dôležité; nikdy nepochybovať o zmysle nariadenia, ani sa nepýtať na konečný účel; vykonávať každý príkaz, nech sa javí akokolvek nezmyselný, neposudzovať hodnotu a relevantnosť práce, ktorú vykonávame, a napokon vylúčiť všetky pocity, emócie alebo morálne úvahy – ktoré by mohli prekážať priebehu práce – toto sú štandardné povinnosti byrokrata. Sú to zároveň aj podmienky, za ktorých sa organizovanému človeku, fakticky automatu, darí v rámci kolektívneho automatizovaného systému.

Vzorom organizovaného človeka je stroj. Čím dokonalejší bude mechanizmus, tým menší a bezvýznamnejší je zvyšok života, ktorý je však potrebný na to, aby vývoj mohol pokračovať.“ (L. Mumford, Mýtus stroja). Človek sa degraduje na bytosť, ktorá sa musí udomácniť vo svete strojov. To znamená, že „perfektnosť našich produktov nás prerástla, dokážeme ovela viac vytvoriť, než si vieme predstaviť a niesť za to zodpovednosť. (G. Anders, Antikvárnosť človeka). Súčasnú dobu charakterizuje vykolajený pojem funkcie. Gabriel Marcel chápe slovo funkcia vo všeobecnom význame, ktorý zahrňuje funkcie vitálne a sociálne. Píše: „Jedinec má sklon javiť sa sebe a druhým ako zhluk funkcií. (...) Často si kladiem otázku, čím asi môže byť život, alebo vnútorná realita (...) zamestnanca metra; človeka, ktorý otvára dvere, alebo cviká lístky. Je zrejmé, že všetko v ňom a mimo neho prispieva k jeho stotožneniu sa so svojimi funkciami (...), funkciou zamestnanca, odborára, voliča, (...) s jeho funkciami vitálnymi (...).“ Výraz časový rozvrh tu nachádza svoj plný význam. Tolko a tolko hodín venovaných tým a tým funkciám. Aj spánok je funkcia, s ktorou sa treba vyrovnať, aby sa človek mohol vyrovnať s inými funkciami. Rovnako je to aj s volným časom a odpočinkom. Zretelne sa tu rysuje predstava akéhosi životného vzorca, ktorý tu musí byť, konštatuje Marcel.

Nedávno sa uskutočnilo stretnutie personálnych šéfov velkých a stredných podnikov s pobočkami v Európe a Amerike. Zhodli sa v tom, že ich najväčším problémom sú ludia bez motivácie, ktorí chcú byť len zamestnaní, ale pracovať viacmenej nie sú ochotní. V bežných podnikoch ubúdajú žudia, ktorí pracujú preto, že ich práca zaujíma a preto chcú byť kreatívni. Títo ludia dnes možno pracujú v politike či reklame, ale zriedkavo tam, kde sa vytvára základ európskeho úspechu – reálny výrobok, konštatuje Václav Cílek a dodáva: „Myslím, že táto kríza má na symbolickej úrovni charakter konfliktu medzi takmer neobmedzenou virtualitou bankových produktov a reálnym svetom, kde sa – ako v priemysle či požnohospodárstve – ešte stále pracuje s matériou a že dlhodobo vytesňovaná hmota si to jednoducho nedovolí so sebou robiť.“

Kríza ako šanca

Každá kríza je aj duchovnou záležitosťou. Choroba – choroba jednotlivého človeka aj „choroba spoločnosti“ – je vždy ako každá kríza, tiež šanca, je to biblicky povedané „navštívenie“. Mircea Eliade si raz napísal do svojho denníka: „Choroba je bodom, v ktorom končí proces integrácie osobnosti a prichádza chvíla radikálnej duchovnej transformácie.“ Kríza prichádza preto, aby nám niečo nové odhalila, preto by sme nemali tento signál ignorovať. V ekonómii je treba, aby sa naše myslenie otriaslo v základoch. Kríza je fenomén rastu. Zdá sa, že tak je to s celým našim pozemským údelom: vyššiu úroveň poriadku sme schopní dosiahnuť len skrze údolie chaosu a neporiadku. Bájny Fénix povstáva z popola v plnej sile. Kríza je nutnou súčasťou ludského bytia. „Krízy hospodárske či osobné s nami budú stále. Nevieme bez problémov prechádzať z jedného stupňa na stupeň vyšší, potrebujeme krízovú medzihru. (...), vzťah medzi dobrom (vzostupom) a zlom (prepadom) je taký, že sa vzájomne doplňujú a možno aj potrebujú.“ (T. Sedláček) Keď máme pred sebou dnešnú krízu spoločnosti, potom neverme tým, ktorý zjednodušene všetko redukujú len na jedného činitela a ponúkajú lacné, rýchle a jednoduché riešenie (vrátane len duchovných a morálnych riešení).

Nesmieme však zabúdať na jednu vec: na nutnosť prekonať krízu dôvery, hladať pramene nádeje. Už Kierkegaard vedel, že zúfalstvo (neprítomnosť nádeje) je choroba, ktorá vedie k smrti. Keď nemá človek (ani spoločnosť) dostatok dôvery a nádeje (alebo keď namiesto nádeje nastúpi ilúzia), nebude mať silu uviesť do pohybu ani oné „technické opatrenia“, ktoré sú pre zvládnutie krízy nevyhnutné, zdôrazňuje Halík.

Literatúra
Cílek, V.: Krajina z druhé strany. Poznámky ke knize závojů a čar. Břeclav: Občanské združení Malovaný kraj Břeclav, 2009, s. 114, 160.
Fürstová, M., Trinks, J., Gahér, F.: Filozofia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladatežstvo, 2006, s. 233-235.
Halík, T.: Stromu zbýva naděje. Krize jako šance. Praha: Lidové noviny, 2009, s. 35-45.
Marcel, G.: K filozofii naděje. Praha: Vyšehrad 1971, s. 6-7.
Nováček, P.: Udržitelný rozvoj. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 2010, s. 190.
Sedláček, T.: Ekonomie dobra a zla. Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi. Praha: Nakladatelství 65. pole, 2009, s. 101-102, 226-228.

Převzato z umlaufovin.


Chcete-li aktivně diskutovat, musíte se zaregistrovat.
Diskuzní fórum rubriky "Analýzy" najdete zde.