Sedemdesiate, osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia viedli k rýchlemu pádu sekularizačnej tézy a ideológií, ktoré z nej čerpali. Náboženstvo, alebo aspoň niektoré jeho formy, si opäť našlo cestu do verejnej sféry, médií, medzinárodnej a vo väčšine krajín aj domácej politiky. Oživenie náboženstva v modernej spoločnosti a jeho vstup do verejného života nemusí byť vždy len pozitívnou skutočnosťou. Môže sa stať, že Boh je degradovaný na politický argument určitých straníckych skupín a vtedy sa z neho stáva „silný“ Boh bez lásky. Už nehovorí „hľadajte ma“, ale „tu som“. Taký Boh, keďže nemiluje, nespája. Straší, rozdeľuje a posiela ľudí do zatratenia (Dorota Maslowska). Je výtvorom radikálov a fanatikov, ktorým sa treba postaviť na odpor, aby nemohli demontovať demokratické štruktúry spoločnosti. Ale už stredovekí myslitelia a mystici vedeli, že skutočnosť Boha nie je možné vtesnať do žiadneho pojmu. Napríklad majster Eckhard chcel byť „zbavený“ Boha. Myslel tým, že je nevyhnutné sa zriecť tradičných obrazov a predstáv o Bohu, aby sa mohol človek spojiť s Bohom „nad“ Bohom. Ľudia hľadajú duchovno, lebo ho potrebujú pre svoj život. Zdá sa však, že sa neobracajú na štruktúry tradičných cirkví, ale hľadajú Boha inde, tam, kde ho môžu stretnúť v osobnej skúsenosti. Poľský spisovateľ Wojciech Kuczok dokonca hovorí o „medziľudskej cirkvi“, ktorá by mala nastúpiť v mnohonárodnostnej a multikonfesnej Európe namiesto inštitucionálnej cirkvi. Čo tým myslí, vysvetľuje takto: „Čo keby sa tak namiesto Boha objavil človek, keby česť ustúpila humoru a z otčiny sa stala matčina?“ Sme hľadači pravdy, nie je vlastníci. To znamená, že vo vzťahu k pravde sme „slabí“. „Silní“ sú tí, ktorí si myslia, že si môžu pravdu privlastniť. Preto necítia potrebu podeliť sa o ňu s inými. Slúži im len ako prostriedok na mocenskú manipuláciu, hoci sa považujú za veriacich a odvolávajú sa na náboženstvo. Pravdu však nikto nemôže vlastniť, lebo nás presahuje. Stáva sa výzvou, aby sme biblicky povedané, vstúpili do jej horizontu a usilovali sa v nej a z nej žiť. Len vtedy sa stanú naše náboženské a svetonázorové skúsenosti prínosom pre dnešný svet. Čoraz viac kresťanov dnes pokladá modernú politickú sekulárnosť za ďalšiu novú výzvu pre kresťanský život a svedectvo a nie za niečo, čo treba odstrániť. Mnoho kresťanov si praje, aby bol verejný priestor pluralistický, teda ani stranícky zaujatý, ani nábožensky bezfarebný. Romano Guardini má pravdu, keď hovorí, že oddelenie náboženstva od svetských vecí, ktoré je charakteristické pre sekulárnu spoločnosť, môže viesť k vytváraniu zbožnosti, ktorá stráca prepojenie s konkrétnym životom. Myslím si však, že aj snaha náboženstva celkom ovládnuť svetský život a potláčať jeho samostatný rozvoj, môže viesť k strate schopnosti byť vnímavý na znamenia času a odpovedať na ne v Ježišovom duchu.