Zdá sa mi, že náboženstvo je spájané s násilím takmer kamkoľvek sa obrátime. Na násilné idey a obrazy nemá pritom žiadne náboženstvo monopol. V skutočnosti každé z veľkých náboženstiev – kresťanstvo, judaizmus, islam, hinduizmus, sikhizmus a budhizmus – už niekedy poslúžilo ako prameň, z ktorého násilníci čerpali. Skutočnosť, že náboženstvo v ich zázemí vystupuje však naznačuje, že všetky náboženstvá sú vo svojej podstate revolučné. Dokážu poskytovať ideové zdroje alternatívneho pohľadu na verejný poriadok (Mark Jürgensmeyer).

<h3>1. Násilie v náboženstvách: kresťanstvo, judaismus, islam, hinduismus</h3>

<p class="clanek_text" >Je dobré si uvedomiť, že napriek svojím ústredným zásadám lásky a pokoja, malo aj kresťanstvo – podobne ako väčšina ostatných tradícií – vždy svoju násilnú stránku, pripomína Jürgensmeyer. Krvavé dejiny kresťanskej tradície oplývajú obrazmi rovnako znepokojujúcimi, ako sú tie, ktoré nachádzame v islame, či v sikhizme. Na pútavé popisy násilných konfliktov narazíme v Starom a Novom zákone kresťanskej Biblie. Raní kresťania boli v zásade pacifisti. Keď sa kresťanstvo v štvrtom storočí nášho letopočtu dostalo do postavenia štátneho náboženstva, vedúci predstavitelia cirkvi sa začali pacifizmu vzdávať a prijímať skôr doktrínu spravodlivej vojny. Túto myšlienku ako prvý vyjadril uz rímsky filosof Cicero a po ňom ju v krestanstve rozvinuli Ambróz s Augustínom. História i biblické obrazy poskytujú dostatočný material, o ktorý sa môžu súčasné kresťanské skupiny opierať v snahe teologicky ospravedlniť násilie. Napríklad útoky na interrupčné kliniky nebývajú chápané len ako údery proti praxi, ktorú niektorí kresťania považujú za nemravnú, ale aj ako konflikty súvisiace s veľkolepým stretnutím medzi silami dobra a zla, ktoré má ďalekosiahle sociálne a politické dopady.
/n
Nedá sa poprieť, že judaizmus, podobne ako väčšina ostatných náboženských tradícií, násilie do určitej miery ospravedlňuje, aspoň v prípade spravodlivej vojny. V skutočnosti sú niektoré z vôbec najranejších obrazov židovskej tradície zároveň tými najnásilnejšími.
„Pán je bojovník”, vyhlasuje Exodus 15, 3. V prvých knihách hebrejskej Biblie nachádzame aj scény úplnej skazy, ktorú spôsobili Božie zásahy. V neskorších rokoch už
judaizmus napriek niektorým ozbrojeným konfliktom zostával prevažne nenásilný. Pritom však rabíni na štátnej úrovni vojnu pripúšťali a rozlišovali medzi vojnou „náboženskou” a „nezáväznou”. Prvú z nich vyžadovali ako mravnú a duchovnú povinnosť. Išlo totiž o obranu viery, alebo o porážku Božích nepriateľov. Podobné stretnutia boli potom kladené do protikladu s vojnami, ktoré sa viedli predovšetkým preto, že slúžili politickým cieľom. „Pri rozhovoroch, ktoré som viedol s izraelskými náboženskými aktivistami, mi začalo byť zrejmé, že tým, čo obhajujú, nie je len politická entita štátu Izrael, ale aj vízia židovskej spoločnosti, ktorá má svoje korene až v staroveku”, hovorí Juergensmeyer. Páchatelia židovského násilia ospravedlňovali svoje konanie často zbožným jazykom a odvolávali sa pritom na judaistickú teológiu, na dejinné precedenty, ako aj na biblické príklady. Podľa predstáv Amira, Goldsteina a mnohých ich spolupracovníkov, izraelský ľud sa dnes nachádza vo vojnovom stave, ktorý má kultúrne, politické a vojenské rozmery.
/n
Islamské učenie je v otázke násilia dosť nejednoznačné. Islam rovnako ako všetky ostatné náboženstvá, príležitostne násilie pripúšťa, pritom však zdôrazňuje, že hlavným duchovným cieľom je nenásilie, pokoj. Korán obsahuje aj zákaz značne pripomínajúci biblické „Nezabiješ!”. Veriacim predpisuje : „Nevezmeš život, ktorý Boh urobil posvätným” (Korán 6, 152). Samo slovo islam má ten istý pôvod ako výraz salám, ktorý znamená pokoj, tak isto ako v hebrejskom slove šalom, s ktorým tiež súvisí. Je v ňom obsiahnuté niečo ako vízia sociálneho súladu a duchovného pokoja. Skôr než moslimskí aktivisti začnú obhajovať svoje násilné konanie, často sa z tohoto dôvodu vyznávajú zo svojej viery v islamské nenásilie. Napriek tomu vykazuje však islam históriu ozbrojených konfliktov, ktoré siahajú až k jeho vzniku. Avšak moslimské schválenie vojenskej moci nie je celkom bezvýhradné. Vo väčšine historických prípadov sa uplatnenie sily ustanovenou vojenskou, či vládnou mocou ospravedlňuje len za účelom obrany viery. Odtiaľ je k ospravedlneniu teroristických útokov veľmi ďaleko. Súčasní náboženskí aktivisti obvykle hľadajú skôr tradičnejšie islamské ospravedlnenie násilného konania. Napríklad doktor Rantísí i šejk Jásin násilné skutky príslušníkov palestínskeho hnutia Hamás ospravedlňovali poukazom na islamské schválenie sebaobrany. Protest proti nespravodlivosti je súčasťou islamskej tradície. Mohamed v jednom svojom výroku hovorí, že najlepšou podobou džihádu je povedať tyranom do tváre pravdu. Zdá sa, že schválenie použitia sily na obranu islamu je možné rozšíriť tak, aby zahŕňalo aj boj proti nespravodlivosti politickej alebo sociálnej. V modernej dobe sa predstava džihádu vysvetľuje často v novej podobe. Džihád doslova znamená „vynaloženie úsilia“ na ceste k Bohu. Môže sa to prejaviť nasadením všetkých síl pre nábožensky motivovanú humanitu, alebo bojom za ušľachtilý cieľ, zvlášť za národné oslobodenie. Džihád by sa nemal prekladať ako „svätá vojna“. Militantná interpretácia nadobudla znovu dôraz v súvislosti s oživením fundamentalizmu, s islamskou revolúciou v Iráne a s dlhou občianskou vojnou v Libanone, vysvetľuje znalec islamu Luboš Kropáček.
/n/n
Podobne ako väčšina náboženských tradícií je aj hinduizmus schopný zahŕňať v sebe stanoviská násilné aj nenásilné. Už dávno pred tým, ako sa sikhizmus v šestnástom storočí stal samostatnou náboženskou tradíciou, vo védskych dobách starovekej Indie dvíhali vtedajší bojovníci svoje hlasy k bohom a žiadali ich, aby sa zúčastnili ich bojov a poskytli im božskú pomoc zaručujúcu víťazstvo. Sila bohov bola živo znázorňovaná mýtickými príbehmi plnými najrôznejších násilných stretnutí a krvavých aktov pomsty. Ako sa indické náboženské tradície rozvíjali obrazy vojny v nich pretrvávali. Známe indické eposy Mahábhárata a Rámájana obsahujú veľkolepé popisy vojen a bitiek. Krišnova pamätihodná kázeň Bhagavadgita je v Mahábhárate zaznamenaná ako prednášaná priamo na bojovnom poli. Bhagavadgita uvádza niekoľko dôvodov prečo je zabíjanie vo vojne prípustné a patrí medzi nich aj argument, podľa ktorého dušu nikdy opravdivo zabiť nie je možné: „Kto zabíja, nezabíja; kto je zabitý, nie je zabitý“. Ďalší dôvod sa zakladá na dharme (mravnom záväzku). Povinnosti člena kasty bojovníkov (kšatríja) už z podstaty zahŕňajú aj zabíjanie, takže násilie je ospravedlnené poukazom na nutnosť zachovať samotný spoločenský poriadok. Gándhí, rovnako ako mnoho iných moderných hinduistov vážiacich si Bhagavadgitu, považoval násilie o ktorom sa v nej hovorí, len za alegorické a súdil, že má zobrazovať konflikt medzi dobrom a zlom. Gándhí, ktorý sám hlásal nenásilie, však uznával, že z tohoto všeobecného pravidla môžu existovať výnimky v prípadoch, kedy sa malým násilným strategickým aktom zabráni väčšiemu násiliu, hovorí Juergensmeyer. Väčšina predstaviteľov hinduistického nacionalizmu sa však v otázke, či hinduistické náboženstvo predpisuje nenásilie s Gándhím nezhodovala. Hinduistická „Národná vlastenecká organizácia“ zahájila výcvik polovojenských jednotiek na obranu hinduistickej kultúry už v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia.</p>

<h3>2. Logika náboženského násilia: kozmická vojna, symbolické ovládnutie smrti</h3>

<p class="clanek_text" >Obrazy nadprirodzenej vojny sa v prostredí náboženského aktivizmu objavujú znovu a znovu. Poskytujú obsah aj témy, ktoré sú vyjadrované veľkolepými scenármi skrývajúcimi sa v pozadí verejného predstavovania násilia, ktorého sme v súčasnosti svedkami. V mnohých prípadoch nie sú nijako nové. Patria k dedičstvu náboženských tradícií siahajúcich až do staroveku a v posvätných textoch ich možno nájsť vo veľkom počte. Vojnové obrazy tohoto druhu sa označujú ako „kozmické“, pretože svoj predmet znázorňujú v takpovediac nadživotnej veľkosti . Evokujú slávne bitky legendárnej minulosti a rozprávajú o metafyzických konfliktoch medzi dobrom a zlom. Koncepty kozmickej vojny sú síce vo svojej podstate osobné, ale zároveň je možné preložiť ich aj do jazyka spoločnosti. V konečnom dôsledku však ľudskú skúsenosť prekračujú. Tým, čo robí náboženské násilie zvlášť brutálnym a neústupným je skutočnosť, že tí, ktorí sa ho dopúšťajú, využívajú náboženské obrazy nadprirodzeného zápasu – kozmickej vojny – pre potreby svetských, politických stretnutí. Náboženský terorizmus teda neslúži len ako taktický prostriedok, ktorý sa uplatňuje v rámci nejakej všeobecnej politickej stratégie, ale aj ako pripomienka oveľa všeobecnejšieho duchovného stretnutia. Keď sa pozrieme na koncepciu vojny podrobnejšie, ocitneme sa tvárou v tvár idey opozície dvoch protikladov, ktoré sa odohrávajú v prakticky absolútnom merítku. Nejde už len o názorový rozpor a dokonca ani o zápolenie so súperom. Napokon vyjadrovanie a rozhodovanie sporov nebýva obyčajne bojom nijako podstatne urýchlované. Z vojny totiž vyplýva existencia zápasu „všetko alebo nič“ vedeného proti súperovi, o ktorom sa predpokladá, že cieľom je ho zničiť. Neočakáva sa, že by bolo možné uzavrieť akýkoľvek kompromis. Už samotná existencia protivníka je ohrozením, a kým nebude zničený či podrobený, vlastnú bezpečnú existenciu nie je možné zaručiť. Na takom bojovníckom postoji je nápadná zvlášť neotrasiteľnosť vlastného stanoviska a ochota brániť ho, prípadne vnucovať ho ostatným až do konca. V takom prípade nie je vojna len kontextom násilia, ale aj jeho ospravedlnením. Vojna poskytuje dôvod k násilnému konaniu. Absolutizmus kozmickej vojny robí kompromis nepravdepodobným a každý, kto ponúka možnosť dohodnúť sa na nejakom riešení býva odsúdený ako nepriateľ. V Palestíne napríklad prívrženci extrémneho náboženského stanoviska na oboch stranách zavrhujú pracne dohodnutý kompromis, ktorý svojho času predložil Jicchak Rabin s Jásirom Arafatom. Juergensmeyer píše o jednom svojom rozhovore so židovským aktivistom Joe Lernerom, ktorý mu povedal : „Nič také ako spolužitie neexistuje“, a vysvetlil, že Biblia na Židov kladie požiadavku, aby sa zmocnili biblických území a žili na nich.

Náboženstvo používa symboly násilia nielen k popieraniu smrti, ale aj k ovládaniu všetkého, čo so smrťou v konečnom dôsledku súvisí – neporiadku, ničenia a rozkladu. Keď teda náboženské kultúry zobrazujú vojnu ako niečo, čo je ako také uznávané a konečne ovládané, predstavujú kozmologickú inscenáciu prednosti, ktorú má poriadok pred chaosom. Iróniou týchto krvavých obrazov je, že predmetom viery bol vždy pokoj. Avšak pokiaľ má byť stav harmónie zobrazený presvedčivo, musí náboženstvo zdôrazňovať skôr nesúlad a svoju schopnosť ho skrotiť. Náboženstvo sa teda nestavia násiliu na odpor jednoducho preto, že násilie je odbojné a je treba ho skrotiť, ale skôr vzhľadom na to, že náboženstvo – ako najzákladnejšie tvrdenie o zmysluplnosti – musí vždy potvrdzovať prvotnosť významu tvárou v tvár chaosu. Z toho dôvodu náboženstvo vždy obnovuje poriadok a potvrdzuje život, hoci v konkrétnych prípadoch ospravedlňuje aj zabitie. Násilné obrazy teda získavajú náboženský význam a sú takpovediac zdomácnené. Aj keď bývajú skutky, o ktoré ide, hrozivo skutočné, tým, že sa z nich stávajú symboly, sú akoby očistené. Svoju hrôzu strácajú tým, že sú naplnené náboženským významom. Sú tiež ospravedlnené a ich páchatelia zbavení všetkej viny, pretože sa ocitajú v náboženskom obraze ešte velkolepejšom než mýtus a dejiny. Sú teraz súčasťou rituálneho scenára, ktorý umožňuje ľuďom, ktorí sa na ňom podieľajú, zakusovať v bezpečí drámu kozmickej vojny.

Avšak keď majú náboženské obrazy víťaziť nad násilím, prečo a ako dochádza k tomu, že tieto symbolické predstavenia násilia v niektorých prípadoch súvisia so skutočnými násilnými skutkami? Je to zložitá otázka, pretože hranica medzi násilím symbolickým a skutočným býva značne tenká. Symboly sú niekedy viac, než len fiktívnym znázornením skutočných vecí. Napríklad obetné rituály často znamenajú zabíjanie, zatiaľ čo mučeník je zabitý sám. Táto symbióza symbolického a skutočného násilia ide ku koreňom a preniká do samej podstaty náboženskej predstavivosti. Iní vedci, napríklad Mark Ansprach si všimli, že islam postráda rozvinutú štruktúru rituálnej obeti, s ktorou sa stretávame vo väčšine ostatných náboženských tradícií. Stále čelí hrozbe „zmätenia rituálu a dejín“, čo má za následok ritualizované – ale pritom celkom skutočné – násilie, ktorého terčom sa stávajú posvätní protivníci. Tým, čo predkladá Abdolkarím Sorúš a jemu podobní islamskí myslitelia, nie je nevyhnutne umiernený islam, ale skôr islam obrodený – moslimská zbožnosť dostatočne plná života a symbolicky bohatá na to, aby plnila funkciu o ktorej R. Girard a M. Ansprach tvrdí, že by ju náboženstvo plniť malo: odvádzať násilie prostredníctvom jeho rituálneho stvárnenia.

Napätie medzi militantným náboženstvom a hlavným prúdom viery sa vyskytuje prakticky vo všetkých tradíciach. Všetky skupiny, ktoré ospravedlňujú násilie vo forme terorizmu, zostávajú v rámci svojich vlastných náboženských spoločenstiev na okraji. Samo o sebe však násilie okrajové náboženské skupiny neposilní. Skupiny, ktoré získali dlhodobejší vplyv ako Hamás, Kresťanská totožnosť alebo židovskí pravicoví extrémisti nepoužívali násilie len preto, aby sa zviditeľnili, ale aj ako prostriedok na vyjadrenie znepokojenia, ktoré zakusujú príslušníci ich širšej kultúrnej oblasti. A v takom prostredí nie je ich postavenie ani trochu okrajové. Bez ohľadu na to ako radikálni títo aktivisti môžu byť, zosobňujú pocity odcudzenia a útlaku, ktoré zdieľa značné množstvo ľudí a z toho dôvodu sa ich nekompromisný jazyk a násilné skutky zdajú tým, ktorí majú podobné skúsenosti, možno trochu prehnané, predsa však celkom pochopiteľné. Radikálni náboženskí aktivisti sa považujú za obhajcov starobylej viery. Pre ich ponímanie náboženstva je kľúčovo dôležité, aby bolo považované za starobylé. Náboženstvo „náročné“ a „starobylé“ je pre nich kotvou a bezpečným prístavom v chaotickom sekulárnom svete. Prísť v takom svete o náboženstvo by znamenalo stratiť svoju vlastnú identitu. Na samom počiatku intímnych úzkostí týchto ľudí nachádzame pocit, že politické a náboženské inštitúcie zlyhávajú a sú zachvátené tým, čo Jürgen Habermas označil za „krízu legitimity“. Devalvácia autority bude zakusovaná nielen ako politický problém, ale aj ako problém intenzívne osobný, ako strata možnosti konať. A práve tento pocit osobnej straty moci tvárou v tvár chaosu politických a náboženských autorít je spoločný a klúčovo dôležitý pre sieť Usama bin Ládina a podstatnú časť kresťanských, moslimských, židovských, sikhských, budhistických i hinduistických hnutí po celom svete. Tento syndrom začína pocitom, že s verejným svetom je čosi v neporiadku ako aj podozrením, že v pozadí sociálneho zmätku sa musí skrývať nejaký veľký duchovný a mravný konflikt, kozmická bitka medzi silami poriadku a chaosu, dobra a zla. Rozumie sa, že tento konflikt je nutne násilný a jeho násilnosť aktivisti, ktorí sa stávajú obeťami, často pociťujú ako bezmocnosť. Pocit bezmocnosti pritom zakusujú buď ako jednotlivci, alebo v spojení s mnohými ďalšími ľuďmi toho istého pohlavia, rasy alebo národnosti. Vláda, ktorej je na tomto stupni už upieraná legitimita sa považuje za spojenca síl chaosu a zla. Násilie a náboženstvo získavajú na význame predovšetkým v obdobiach, kedy autorita je spochybnená, pretože násilie a náboženstvo predstavujú spôsoby ako je možné autoritu spochybniť a nahradiť. Násilie získava moc uplatňovaním sily, kým náboženstvo si na ňu robí nárok s odvolaním sa na najzákladnejší poriadok sveta. Ich spojenie do náboženského terorizmu predstavuje z tohoto dôvodu skutočne ďalekosiahly nárok. V rôznych oblastiach sveta, kde dnes obhajcovia náboženstva podnikajú pokusy opäť postaviť náboženstvo do stredu verejnej pozornosti a prisúdiť mu verejnú autoritu, predstavuje náboženský terorizmus často násilný výraz ich úsilia.</p>

<h3>3. Staré náboženstvo v novej dobe</h3>
<p class="clanek_text" >
Aj islam, podobne ako dávno predtým kresťanstvo, sa dostal do dvojakej krízy, typickej pre novovek: do krízy revelancie a identity. Obe krízy spolu komplementárne súvisia. Pretože čím viac sa tradičné náboženstvo vo všeobecne sekulárnej prítomnosti, ktorá je určovaná pre svet imanentnými hodnotami, normami a vzorcami konania, pokúša stať sa revelantným, o to hlbšie je vťahované do krízy svojej identity. A naopak: čím viac sa určité náboženstvo pokúša postulovať svoju identitu v tradičných rítoch, presvedčeniach viery alebo mravných predstavách, tým viac sa pre sekulárnu spoločnosť stáva irelevantné, vysvetľuje Hans Küng. Tak je možné pochopiť, že aj informovaní moslimovia stoja pred otázkou: Neznamená sekularizácia zrušenie podstaty islamu, dokonca islamu samého ? To by politicky znamenalo stratu historickej kontinuity a kultúrnej identity islamských štátov. Keď toto nechcú, aká potom zostáva alternatíva? Dá sa vymyslieť a uskutočniť nejaká cesta medzi náboženskou re-islamizáciou a protináboženskou či nenáboženskou sekularizáciou? V procese sekularizácie nejde ani tak o všeobecný úpadok a už vôbec nie o zánik, ale primárne o premenu funkcie náboženstva. V spoločnosti, ktorá sa stávala stále komplexnejšia a diferencovanejšia, musela byť odmietnutá pôvodná identita náboženstva a spoločnosti v prospech zásadného odlúčenia náboženstva od ostatných štruktúr a inštitúcií. V dôsledku diferenciácie a deľby práce medzi rôznymi inštitúciami bolo náboženstvo oslobodené od druhoradých úloh a mohlo sa sústrediť na svoje prvoradé úlohy. Náboženstvo tým získalo iný sociálny význam a tiež novú individuálnu hodnotu. A práve toto neznamená pre náboženstvo, či už pre kresťanstvo alebo islam zánik, ale novú šancu, vysvetľuje Küng. Pre náboženstvo v postmodernej paradigme nie je potrebná reštaurácia, ale transformácia, otvorená do budúcnosti: religiozita v sekularite. Medzi náboženskou re-islamizáciou, málo otvorenou do budúcnosti a protináboženskou alebo nenáboženskou sekularizáciou, rovnako málo otvorenou do budúcnosti, sa Küng prihovára za novú ekumenickú paradigmu sekularity pred náboženským horizontom. Teda nie anachronický a beznádejný boj proti vede, technológii, priemyslu a pokroku. Ale veda, technológia a priemysel, nie však ako posledný zmysel, najvyššia hodnota a absolútna norma. Pokrok nie ako falošný boh a pseudonáboženstvo. Je isté, že v takej novej paradigme sa nezachovajú všetky doterajšie funkcie tradičného náboženstva, zrejme sa však zachovajú jeho kriticky konštruktívné ústredné funkcie, ku ktorým patrí sprostredkovanie zmyslu, zdôvodňovanie noriem, vytváranie spoločnosti. Je zachovaná jeho podstata, teda aj podstata islamu.

V prospech islamu, kresťanstva a svetového mieru, by malo najväčší význam, keby sa znovu prebudené islamské sebavedomie a pocit celosvetovej moslimskej solidarity nevyvíjali smerom k fundamentalistickému legalizmu, ale keby viedli k sebakritickej reforme islamu. Rovnako ako kresťanstvo ani islam nepotrebuje ani len vonkajšie prispôsobovanie západnému duchu doby, ani len lepšie hospodárske a sociálne postavenie. Islam rovnako ako kresťanstvo potrebuje komplexnú duchovnú obnovu, v ktorej by sa náboženský a teologicky založený etos mohol stať základňou lepšieho politického, sociálneho ale aj právneho poriadku. Substancia islamu tak môže byť prekonaná v skutočne súčasnej ekumenickej paradigme.

<strong>Literatúra</strong>

Jürgensmeyer, M. : Teror v mysli Boží. CDK, Brno 2007.
Kropáček, L. : Duchovní cesty islamu. Vyšehrad, Praha 2003.
Küng, H., van Ess, J. : Křestanství a islám. Vyšehrad, Praha 1998.


</p>