„Spása“ pochádza z Ježišovej smrti predovšetkým preto, že táto smrť bola pohltená víťazstvom zmŕtvychvstania. Tak to prežili na počiatku, keď sa ten, o ktorom mysleli, že je neodvolatelne mŕtvy, viackrát a rozličným svedkom ukázal živý. Pavol prevzal a zachoval pre nás najstaršie správy o zjavení vzkrieseného Krista – neoceniteľné svedectvo o počiatkoch (1 Kor 15, 5 – 7). Ježiš nezostal v moci smrti, nezostal živým len v spomienke a uctievaní svojich priateľov, ako to často počúvame u hrobu o našich zosnulých. Bol skutočne a celkom novým spôsobom živý, vďaka jedinečnému a mocnému činu Boha (Wolfgang Trilling).

<strong>1. Prázdny hrob</strong>
Našiel sa Ježišov hrob skutočne prázdny ? Povedzme jasne, že prázdnym hrobom ako takým sa pravda Ježišovho vzkriesenia z mŕtvych preukázať nedá. Niečo také je vyslovené petitio principii : to, čo sa má dokázať, sa predpokladá. Najstaršia správa o Ježišovom zjavení (1 Kor 15, 4) nespája vyznanie vzkriesenia s príbehom o prázdnom hrobe. Ani Pavol sa nikde nezmieňuje vo svojich listoch o „prázdnom hrobe“, aby tým podporil svoje posolstvo o vzkriesenom Kristovi (Hans Küng). Predovšetkým neide o prázdny hrob, ale o skutočnosť, že Ježiš bol skutočne pochovaný (porov. 1 Kor 15, 4a). Hrob označuje realitu smrti, neodvolateľný záver pozemského života. Ako v hrobe ležiaci, dospel Ježiš k poslednému zastaveniu ľudskej existencie a odtiaľ ho musí Božia moc opäť priviesť k životu. Tým sa vysvetľuje záujem o udalosť uloženia do hrobu (Mk 15, 42 – 47 ; porov. Jn 19, 38 – 42) a zvláštna pripomienka v prvoapoštolskej kerygme z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 15). Boh by nebol v skutočnosti Bohom, keby jeho kráľovstvo končilo u hranice ríše mŕtvych. Na tomto pozadí musíme čítať udalosť s prázdnym hrobom (Mk 16, 1 – 8 a paralel.). Nechce byť správou o objavení prekvapujúceho, ale viacznačného empirického stavu vecí, chce byť zvesťou o vzkriesení na tom mieste, kde sa ukazuje jeho plná a celá sila, kam svojou podstatou patrí. Nie je teda nijako isté, že nájdenie prázdneho hrobu prispelo k vzniku veľkonočnej viery. Text ukazuje skôr na to, že udalosť bola koncipovaná na podklade už tu existujúcej a reflektovanej veľkonočnej viery, vysvetľuje teológ Franz Joseph Schierse. Kresťanská viera nevolá k prázdnemu hrobu, ale k stretnutiu so živým Kristom, ako sa píše v evanjeliu : „Prečo hladáte živého medzi mŕtvymi ?“ (Lk 24, 5).
<!-- |:1:| -->
<strong>2. Novozákonné zmienky o Ježišovom vzkriesení</strong>
Ježišovo vzkriesenie je kardinálnym potvrdením kresťanskej viery v Novom zákone, ktoré nám odovzdali raní kresťania. Najstaršie svedectvo o Ježišovom vzkriesení nenachádzame v evanjeliách, ale v listoch (epištolách) a určitých statiach Skutkov apoštolov (porov. 1 Kor 15, 3 – 7 ; 1 Sol 1, 9 – 10 ; Rim 4, 25 ; Gal 1, 1 ; Ef 1, 20 ; Flp 2, 9n ; Sk 3, 15 ; 4, 10 ; 5, 30). Nápadné sú tieto texty tým, že Ježišovo vzkriesenie skôr potvrdzujú, než popisujú, a to vždy ako akt Božej moci, ktorý nebolo možné nijako predvídať či dodatočne vysvetliť. Apoštoli „nedokazujú“ Ježišovo vzkriesenie : pre nich je predmetom viery, dokonca základnej istoty viery (1 Kor 15, 12). Táto istota však nikdy nie je obyčajnou vnútorne prežívanou duchovnou istotou veriaceho. Jednak Kristus bol vzkriesený „podľa Písem“ (1 Kor 15, 4), t.j. v určitej jedinečnej chvíli dejín spásy, určenej Bohom, jednak sa vzkriesený Kristus „ukázal“ ľuďom, ktorí ešte v čase, kedy Pavol píše listy, môžu dosvedčiť, že ho na vlastné oči videli. Podľa týchto textov sa Ježiš zjavil len svojím učeníkom, a tým, ktorí sa nimi potom stali. Celý Nový zákon vychádza z presvedčenia, že vzkriesený Kristus sám vo svojich učeníkoch vzbudil veľkonočnú vieru svojimi zjaveniami. Čo sa skrýva za výrazom zjavil sa ... , alebo presnejšie : dal sa vidieť ... , ukázal sa ... (porov. 1 Kor 15, 5) ? Ide o starozákonnú formulu pre teofániu (porov. Gn 12, 7 ; 17, 1). Keď sa Kristus zjavil, zjavil sa zo slávy, t.j. z oslávenej prítomnosti u Otca (Rim 6, 4 ; Lk 24, 26). Správy o Ježišových zjaveniach sotva môžu byť odrazom najstaršej vrstvy kázania o vzkriesenom Kristovi. Najstaršie vrstvy novozákonnej tradície hovoria niekedy o Ježišovom „povýšení“ k sláve zo smrti na kríži, vynechávajúc všetky zmienky o vzkriesení (pozri predpavlovský kresťanský hymnus, použitý vo Flp 2, 8 – 11, porov. 1 Tim 3, 16). Svedectvo o Ježišovom vzkriesení nie je ponímané ako nepochybný „objektívny“ dôkaz, ale ako výpoveď viery, určená viere poslucháčov. Vzkriesenie Ježiša Krista, jeho nový život u Boha a jeho večné panovanie nepatria do histórie. Historická veda sa nimi nemôže zaoberať, nemôže ich preskúmať a „zaradiť“ ako iné dejinné fakty. Posledným zistiteľným historickým údajom je tu veľkonočná viera prvých učeníkov. Nový zákon obsahuje jej formuláciu a referuje aj o skúsenostiach, na ktorých spočíva. K podstate všetkých novozákonných svedectiev o vzkriesení patrí stále dôsledné rozlišovanie Božieho a ľudského počínania. Prví kresťania nikdy nevystupujú ako rovnocenní Boží spojenci a spolubojovníci. Považujú sa za porazených. Všetko, v čo verili a o čo sa opierali, sa im zrútilo. Ľudia, s ktorými sa vzkriesený Kristus stretáva, sú v koncoch so svojou múdrosťou (porov. Jn 20, 19nn). Ježiš sám, človek Ježiš z Nazaretu, ktorého Boh vzkriesením a oslávením „urobil Pánom aj Mesiašom“ (Sk 2, 36), otvára tajomstvo svojho príbehu a svojej osoby, predovšetkým svojho utrpenia a svojej smrti (porov. Lk 24, 13nn), zdôrazňuje biblista Bornkamm. <!-- |:2:| --> <strong>3. Ten, ktorý kriesi mŕtvych</strong>
Skutočnosť zmŕtvychvstania (vzkriesenia) vyjadruje Biblia (hebrejská aj grécka) pomocou niekoľkých slovies, ktorých významový rozsah je širší než rozsah termínu „zmŕtvychvstanie“: prebudiť, podnietiť, uzdraviť, vstať, objaviť sa, zjaviť sa. Výraz, vystihujúci len myšlienku vzkriesenia, zmŕtvychvstania, Biblia nemá. Sloveso ageirein, vyskytujúce sa v súvislosti so vzkriesením, najčastejšie vystihuje vzkriesenie (Ježišovo i mŕtvych) hlavne ako akt Božej moci, zatiaľčo anistanai (doslova zdvihnúť sa, postaviť sa) ho prekladá skôr ako víťazstvo života nad smrťou. Biblický kontext však tieto do istej miery neurčité termíny náležite spresňuje. Je príznačné, že Pavol hovorí prevažne o „vzkriesení“ ako o diele Božom, ale prakticky nikdy ako o diele Ježiša samého (jediná výnimka je 1 Sol 4, 14). Výpoveď „bol vzkriesený“, resp. „Boh Ježiša vzkriesil“ (pasívne a aktívne) sa vyskytuje tak často (22 x), že ju musíme pokladať za zámernú (porov. napr. Rim 4, 24n ; 7, 4 ; 1 Kor 6, 14 ; 15, 4.12 ; Gal 1, 1 atď). Naproti tomu nachádzame len sedemkrát podstatné meno „zmŕtvychvstanie“ (Ježišovo). To je azda možno vysvetliť tak, že si tu Pavol poslúžil už zavedeným slovným spojením. Jeho vlastné myslenie sa však prejavuje tam, kde chápe Ježišovo vzkriesenie ako čin Boží (len raz je to „Duch“, Pneuma, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, Rim 8, 11). Tu sa jedinečným spôsobom ukazuje – v každom prípade pre našu skúsenosť – že Boh je Bohom, a zreteľne sa prejavuje jeho božská suverenita. Vo vzkriesení Krista, je Boh celkom Bohom, neporovnateľný s nikým iným. Slovné spojenie „Ten, ktorý kriesi mŕtvych“ sa stáva novým Božím predikátom, charakteristikou, ktorá ďaleko presahuje tradičné Božie predikáty ako „vševedúci, všemohúci, nekonečne dobrý“ a podobne. Tu sa stretávame s mocou, ktorá vedie k dobru, ktorá sa nezmieruje so stavom sveta v zajatí smrti, ktorá sa priznáva k životu a môže dokonca stvoriť život zo smrti, konštatuje Trilling. Dar tohto života je Boží zásah, Boží čin podobný stvoreniu. Vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych bol zjavený neporušiteľný život (2 Tim 1, 10) a založená nádej veriacich tak, že je nádejou živou (1 Pt 1, 3). Podľa Trillinga udalosť vzkriesenia ako prejav Božej moci je pre Pavla dôležitá tiež preto, pretože to bude táto moc – a môže to byť jedine ona – , ktorá spôsobí vzkriesenie ľudí. Tento čin je a zostáva vyhradený jedine Bohu, v ňom sa ukáže jeho božská moc, ktorá premáha smrť. Pretože sa to už raz stalo, vie veriaci s istotou, ktorú dáva viera, že sa to stane aj v jeho vlastnom prípade (1 Kor 6, 14 ; 2 Kor 4, 14). A tak môže byť Kristus nazvaný „Pôvodca života“ (Sk 3, 15), to znamená ten, ktorý kráča na čele ľudí, aby ich priviedol k životu, „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1, 18 ; porov. Sk 13, 33), určený k tomu, aby ho nasledovali mnohí bratia (Rim 8, 29). Pavol však neupína svoj pohľad a svoju nádej len do budúcnosti. Hovorí aj o tom, že veriaci človek už nakoniec vôbec nemôže byť ohrozený smrťou. Žiadna moc sveta, ba ani smrť nemôžu ohroziť toho, koho objala a uchvátila Božia láska (porov. Rim 8, 38n). Všetci ľudia i kresťania musia však zomrieť telesnou smrťou. Prečo ? Dôvodom toho je, že podľa Nového zákona Kristus už dosiahol víťazstvo, ale toto víťazstvo sa ešte neprejavuje v plnom rozsahu. To znamená, že príchod kráľovstva Božieho, v ktorom už niet smrti (porov. Zjv 21, 4 ; Mt 11, 3 – 6 par), je príchod skrytý a nepozorovateľný. V čase medzi prvým a druhým príchodom Krista sú tu súčasne vek prítomný i vek budúci, svet, ktorý sa pominie aj svet nepominuteľný. Kresťania sú súčasne už občanmi nebeskej obce, a predsa ešte chodia v tomto (pozemskom) tele (= človekovi), to znamená v podmienkach, ktoré vznikli vzburou človeka proti Bohu. Ako všetci potomkovia prvého Adama (1 Kor 15, 22 ; Rim 5, 12 – 19) nimi sú tiež a predovšetkým, sú smrteľní (Rim 6, 12 ; 8, 11 ; 2 Kor 5, 4).
<!-- |:3:| -->
<strong>4. Ježišova smrť a vzkriesenie sú neoddeliteľné</strong>
Pavol obyčajne hovorí o Ježišovej „smrti“ a jeho „vzkriesení“ jedným dychom. Tak dôsledne a vedome ako u neho, sa to nedeje nikde v Novom zákone. Len v oboch spolu vidí Pavol základ spásy. Ten, ktorý bol vzkriesený do Božieho života, je vždy ten istý, ktorý tiež „pre nás“ zomrel ; a zomrel ten istý, ktorý bol tiež tak jedinečne vzkriesený. Až keď vidíme obe skutočnosti spolu, to znamená ako nerozlučne spojené, môžeme presne postihnúť zárez medzi starým a novým svetom. Trilling poukazuje ešte na jednu skutočnosť, ktorá sa ľahko prehliadne. Pavol nikdy nehovorí o kríži, keď sa zmieňuje o tejto dvojjedinej udalosti, ktorá priniesla ľuďom spásu, ale hovorí o Ježišovom umieraní, o jeho smrti. Prečo to tak je ? Zrejme preto, že Pavol sa pridržiava už formulovaného a tradovaného znenia o „smrti a zmŕtvychvstaní“, o tom, že Kristus „zomrel a vstal z mŕtvych“ resp. „bol vzkriesený“ (porov. 1 Kor 15, 3 – 5). Ale zdá sa, že to nestačí. Je totiž nápadné aj to, že o kríži hovorí len v polemických súvislostiach, tam, kde mu záleží na tom, aby čo najrozhodnejšie vyvrátil názory (a ich zástancov), ktoré sa dotýkajú samej podstaty toho, čo je „charakteristicky kresťanské“. To je prípad obcí v Galácii, Korinte a Filipách. Len tam, totiž v Liste Galaťanom (Gal 3, 1 ; 5, 11 ; 6, 12.14) a v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 1, 13.17n.23 ; 2, 2.8) a v liste Filipanom (Flp 3, 18) sa hovorí o „kríži“, nie však v Liste Rimanom, v ktorom sa veľmi často hovorí o umieraní, resp. o smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Pavol hovorí o dvojici „smrť a zmŕtvychvstanie“ dogmaticky stroho a sústredene. Nenájdeme tu žiadne jednotlivosti o okolnostiach Ježišovho utrpenia a umierania, aké sú nám dôverne známe z evanjelií a ako ich obsahujú aj Skutky apoštolov. To isté platí aj o vzkriesení. Len v tradovanej stati (1 Kor 15, 3 – 7) Pavol oznamuje, že sa to udialo na „tretí deň“, a menuje tých, ktorí sa stali svedkami zjavení vzkrieseného Krista. Ale na žiadnom inom mieste Pavol o takých jednotlivostiach nehovorí. Dôležité je pre neho len to, čo v prísnom slova zmysle platí a musí byť proklamované ako Boží a Ježišov čin. Na toto sa sústreďuje jeho myslenie, v tom je tiež teológom (= tým, kto hovorí o Bohu) v prísnom slova zmysle.

<strong> Literatúra</strong>
Bornkamm, G. : Ježíš Nazaretský. Praha : Kalich 1975, s. 116 – 119.
Fitzmyer, J. A. : Ježiš Kristus. Otázky a odpovede. Trnava : Dobrá kniha 1998, s. 105 – 110.
Küng, H. : Krédo. Apoštolské vyznání víry dnes ? Praha : Vyšehrad 2007, s. 105.
Schierse, F. J. : Biblická teologie – christologie. Praha : Zvon 1992, s. 42 – 43.
Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teolog. Praha : Vyšehrad 1994, s. 94 – 110.
Von Allmen, J. J. a kol. : Biblický slovník. Praha : Kalich 1987, s. 337 – 339, 352 – 354.