<table width="100%" cellspacing="8" cellpadding="0" border="0"> <tbody> <tr> <td valign="top"><img width="200" border="1" align="left" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/579_Halik_rany.jpg" alt="" /></td> <td class="clanek_text">Kniha Tomáša Halíka s názvom <em>Dotkni se ran </em> (Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2008, 219 strán) pojednáva o Bohu ktorý sa ukazuje ako zranený Boh. Nie je to apatický boh stoikov ani boh ako projekcia našich prianí alebo symbol mocenských ambícií človeka či národa. Je to Boh <em>sym–pathický </em>t.j. spolu–cítiaci, spolu–trpiaci, spolu–vášnivý. Úvahy Halíkovej knihy sa odvíjajú od evanjeliového príbehu ktorý pojednáva o stretnutí vzkrieseného Ježiša s Tomášom.</td> </tr> <tr> <td class="clanek_text" colspan="2"><em>Tomáš jeden z Dvanástich nazývaný Didymus nebol s nimi keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: Videli sme Pána. Ale on im povedal: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku neuverím. O osem dní boli jeho učeníci zase vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš hoci dvere boli zatvorené stal si doprostred a povedal: Pokoj vám! Potom povedal Tomášovi: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci! Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si pretože si ma videl. Blahoslavení tí čo nevideli a uverili. (Jn 20, 24–29)</em></td> </tr> <tr> <td class="clanek_text" colspan="2">O svätom Martinovi sa rozpráva že sa mu raz zjavil sám Satan v podobe Krista. Svätec sa však nenechal pomýliť. „Kde máš svoje rany?“ spýtal sa. „Pri všetkej duchovnej otvorenosti nevyznávam bezbrehú toleranciu ktorá je skôr prejavom lahostajnosti a duchovnej pohodlnosti keď sa vzdáva úsilia o starostlivé rozlišovanie duchov“ konštatuje Halík a dodáva: „S apoštolom Tomášom i so svätým Martinom žiadam preto od všetkých ktorí sa po smrti Boha či po kolapse ironických bôžikov uchádzajú o prázdny trón: Ukážte mi najskôr svoje rany! Už totiž neverím nezraneným vieram!“ Bol apoštol Tomáš pri pohľade na vzkrieseného Ježiša raz navždy zbavený všetkých svojich pochybností – alebo mu skôr Ježiš ukázal skrze svoje rany ono jediné miesto kde sa hľadajúci a pochybujúci opravdivo môže dotknúť Boha? Halík píše: „Možno že Ježiš tým že vzkriesil Tomášovu vieru dotykom rán mu chcel povedať presne to čo sa mi ako bleskom otvorilo v sirotinci v Madrase: tam kde sa dotkneš ľudského utrpenia – a možno len tam! - tam poznáš, že ja som živý, že ja som to. Stretneš ma všade kde ľudia trpia. Neuhni predo mnou v žiadnom z týchto stretnutí. Neboj sa! Nebuď neveriaci ale ver!“ V Biblii sa deje Boh. Boh je tak že sa deje. Tomáš zakúša že v jeho stretnutí s ukrižovaným a vzkrieseným Ježišom sa deje Boh Boh je tu na „dotyk“. V jedinečnom Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2,5) je Boh bezprostredne bez dištancu. Veľkonočný príbeh ako ho podáva Jánovo evanjelium je rozprestretý medzi dvoma výrokmi: medzi Pilátovým zvolaním „Hľa človek!“ a Tomášovým výkrikom „Hľa Boh!“ (Pán môj a Boh môj!). Oba výroky sa týkajú Ježiša oba sú povedané s pohľadom na jeho rany – jeden hovorí o človečenstve druhý o božstve. Dalo by sa povedať že tieto dve vety sú dve odlišné interpretácie Ježišových rán. Jeho rany – možno viac než čokoľvek iného možno práve len ony – odhaľujú onú spätosť ľudského a božieho ktorú predstavuje Ježiš Nazaretský. Ale to čo leží medzi nimi je „veľkonočné tajomstvo“: Ježišova smrť a vzkriesenie. Veľká noc to je vyjdenie – prechod od jedného pohľadu na Ježišove rany k druhému prechod od „Ecce homo!“ k „Ecce Deus!“ To čo cirkevná tradícia vyjadruje jazykom metafyziky o „dvoch prirodzenostiach“ môžeme nazvať dvojakým spôsobom čítania Ježišových rán. Ježišove rany videné z dvoch perspektív vzbudzujú dve reakcie vyjadrené slovami – „človek“ a „Boh“. A tieto slová označujúce čosi tak radikálne odlišné (a predsa hlboko spojené) sa môžu vztiahnuť k tej istej osobe vysvetľuje Halík.</td> </tr> </tbody> </table>

<!-- |:1:| --> „Rana v tele otvára tajomstvo srdca – <em>patet arcanum cordis per foramina corporis</em>“ napísal stredoveký mystik Bernard z Clairvaux. Čo je tá rana v Ježišovom srdci odhaľujúca skrze zranené telo W22; arcanum, jeho najvnútornejšie tajomstvo? Čo je najvlastnejšia bolesť ťažoba a temnota kríža? Nie je oným „arcanum“ chráneným tajomstvom ktoré je viditeľné len skrze ranu v srdci Božieho syna totálne „Božie sebavzdanie“ ako by sa tu Boh vyzliekol zo svojho bytia a skryl sa v onom nič ktorým musí prejsť všetko stvorené všetci smrteľníci? Nie je práve toto kľúčový moment večného dialógu Otca a Syna a dialógu Stvoriteľa so svetom a ľudstvom – že Boh v utrpení svojho Syna naplní svoju solidaritu s nami v našej ničotnosti a smrtelnosti natoľko že aj pred svojím Synom celkom zahalí svoju tvár a všetko svoje bytie natoľko že ho aj Syn sám v tomto okamihu zakúša ako totálne neprítomného „mrtvého Boha“? Nie je však zároveň oným vykupiteľským a oslobodzujúcim činom Syna to že aj týmto okamihom úplnej temnoty prechádza ďalej – a že v okamihu vyslovenia tejto „ukrižovanej viery“ vo svojom výkriku umierajúceho vyjadrí túto priepastnú skúsenosť nie jazykom zúfalstva a rezignácie ale v tvare bolestnej otázky? „Keď Ježiš vo chvíli kedy cíti úplnú opustenosť Bohom napriek tomu do tejto temnoty volá svoju otázku zjavuje tento okamih kríža (a kríža jeho viery keď to smiem tak vyjadriť) niečo podstatne o charaktere skutočne kresťanskej (nie „všeobecne náboženskej“) viery vôbec: autentická viera Ježišových učeníkov má charakter a predsa napriek tomu. Je to zranená prebodnutá napriek tomu stále sa pýtajúca a hľadajúca ukrižovaná a vzkriesená (teda opravdivo veľkonočná) viera“ zdôrazňuje Halík.

„Dvaja väzni v susedných celách spolu komunikujú klopaním na stenu. Stena oddeľuje jedného od druhého avšak zároveň je tým čo im dovoľuje navzájom komunikovať. To isté platí pre nás a Boha. Každé oddelenie je spojenie“ zapísala si Simone Weil. Neplatí to aj o našich ranách o tých ktoré nachádzame sami vo svojom živote a srdci o ranách ľudí s ktorými sa stretávame aj o tých ranách o ktorých nechceme vedieť? Neskrýva každá z tých ran – ako sme už videli na odlišnom pohľade Piláta a Tomáša na Ježišove rany – možnosť oddelenia ako aj spojenia vo vzťahu k Bohu alebo – ako iní Boha nazývajú – k zmyslu života? Nie je skúsenosť zranenia niečim čo otriasa zmyslom (a dôverou v zmysluplnosť) čo sa často javí ako nezmyselné a protizmyselné – ale aj niečim čo sa môže stať cestou k hlbšiemu pochopeniu zmyslu a to nielen zmyslu utrpenej či spolunesenej bolesti? Bolesť sa potom stáva onou stenou ktorá nás od zmyslu (či od Boha ako niektorí zmysel nazývajú) oddeľuje ale zároveň s ním spája – pokiaľ pred stenou nezostávame tupo sedieť ale „klopeme na ňu“ a najmä načúvame klopaniu z druhej strany. Hovoríme tu o vlastných jazvách zraneniach svojich blížnych a „ranách sveta“. Keď chceme o nich teraz premýšlať v pohlade viery potom všetko to sú rany Ježišove nakoľko veríme v tajomstvo Vtelenia – a sú to rany naše nakoľko si uvedomujeme že pred Boha nemôžeme predostrieť rany druhých keď nie sme solidárni so zranenými keď sa nás tieto rany nedotýkajú a nezraňujú naše svedomie neznepokujujú nás nevyrušujú nás z lahostajnosti. Pred Boha nemôžeme priniesť niečo čo by nebolo zároveň jeho a naše. Bohu (a nám nakoľko sme v ňom) je skutočne vonkajšie len „peklo“. Halík píše: „Naša vôľa a naša sloboda by sa mali utvárať a dozrievať v dialógu s Bohom a blížnymi; naša sloboda sa napĺňa keď je slobodnou tvorivou odpoveďou na Božiu výzvu mnohoraz vpísanú v potrebách a ranách našich blížnych a nášho sveta“.
<!-- |:2:| --> „Pravda vás oslobodí, hovorí Ježiš. Oslobodí nás k čomu? Oslobodí nás k tomu aby sme viedli pravdivý život a boli tak svedkami pravdy miesto toho aby sme vyrábali svoje vlastné pravdy a vnucovali ich druhým“ píše chorvátsky teológ Miroslav Volf. „Pravda malé miesto má všade po celom svete“ spieva sa v jednej starej českej chrámovej piesni. Kde je to malé ale „strategicky dôležité“ miesto. Odkiaľ môžeme zasa a znovu podvracať nebezpečné totalitné nároky cynickej moci bez zábran hoci len formou neumlčatelnej otázky po pravde? To miesto je v našej viere nakoľko sa sama ubránila pokušeniu stať sa ideológiou. „To jediné čím som vyzbrojený proti pokušeniu kapitulovať a pridať sa medzi cynikov a realistov ich súputnikov je moja viera – a naviac: je to zranená viera“ hovorí Halík. Môžeme touto zranitelnou a neustále zraňovanou vierou nejako pomôcť k uzdravovaniu sveta okolo nás? Uzdravovať svet to je dielo pre Mesiáša. Keby sme ho chceli vziať sami do vlastnej réžie už to samo by naznačovalo že sme chorí mesianizmom a megalomániou ktoré už spôsobili v dejinách toľko škôd a tragédií upozorňuje Halík. Uzdravovať svet to znamená „rozširovať miesto pravdy“. Najvlastnejším „miestom pravdy“ je kráľovstvo Božie Boh sám vo svojej moci ktorá sa má ukázať na konci časov. Tým „malým miestom pravdy“ v našom svete ako sme už povedali je naša viera – a skrze ňu a v nej Ježiš sám. My nie sme Ježiš Kristus – ale sme poverení konať v pokore jeho dielo. Keď sa trvale pýtame po pravde reprezentujeme Ježiša a podielame sa na Jeho mesianskom poslaní uzdravovať a oslobodzovať svet pravdou vysvetľuje Halík.

Ježiš prichádza vždy len ako výzva ponuka pozvanie k nasledovaniu ako otvorená možnosť – ako The God Who May Be. Také má byť aj naše kresťanské svedectvo. Prvým krokom k uzdravovaniu rán sveta je naše obrátenie pokánie pokora – alebo sekulárne povedané: odvaha k pravde o sebe samých. Čo nie je prijaté nemôže byť vykúpené učili starí cirkevní otcovia pri uvažovaní nad tajomstvom Vtelenia. Prvé čo od nás Boh chce je aby sme videli svoje rany a prijali ich. Rany ktorými ma obdaril „osud“ a „tí druhí“ smiem mať. Stará česká veľkonočná pieseň hovorí o ranách vzkrieseného Ježiša: Jeho rany sú zahojené a sú ako drahé kamene. A veľká mystička nemeckého stredoveku Hildegarda z Bingenu učila že sa aj naše rany premenia na perly. Anselm Grün k tomu píše: „Premena vlastných rán na perly pre mňa spočíva v tom že svoje rany chápem ako niečo drahocenné. Tam kde som zranený som citlivejší pre ostatných ľudí. Lepšie ich chápem. A tam kde som zranený sa dostávam do kontaktu s vlastným srdcom so svojím skutočným bytím. Vzdávam sa ilúzie svojej sily zdravia a dokonalosti. Uvedomujem si vlastnú krehkosť a týmto uvedomením sa stávam skutočnejším ľudskejším milosrdnejším a jemnejším. V mieste môjho zranenia sa nachádza môj poklad. Prichádzam tam do styku so sebou samým i so svojím poslaním. Tu odkrývam aj svoje schopnosti. Len zranený lekár dokáže uzdravovať.“
<!-- |:3:| --> Tomáš uveril pretože videl. Videl rany premenené na drahokamy videl prekonanú bolesť videl že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo. Preto môže veriť v to čo tvorí srdce kresťanskej viery: v Boha ktorý sa ukazuje v Kristovi vo vzkriesenie v lásku ktorá je silnejšia ako smrť. Ale čo tí ktorí nič podobné nevideli? Čo môžeme ponúknuť tým ktorí nevideli? „Blahoslavení tí ktorí nevideli – a predsa uverili.“ Skutočná viera blahoslavená viera má vždy charakter onoho „a predsa“ „napriek tomu“ – odvážneho kroku nádeje cez hranice overiteľného a pochopiteľného. Nakoľko naša viera je schopná urobiť toto salto dôvery a odvahy z „videného sveta“ ktorý nás mnohými spôsobmi zvádza k neviere a nedôvere do „nevideného“ – do náruče tajomstva skrytého zmyslu nepochopiteľnej a neviditeľnej „Skutočnosti“ natoľko aj my sa stávame „svedkami“.
Aj naše rany spôsobené bolestnými stretmi s absurdnosťami sveta rany neviery a nedôvery ktoré – neošetrené a neuzdravené – by mohli viesť k otrave nášho srdca zúfalstvom cynizmom a rezignáciou sú teraz premenené. A premenená rana neviery má byť teraz miestom ktorého sa ľudia ktorí nevideli vzkrieseného Ježiša a nezažili žiadnu moc triumfujúcu nad bolesťou môžu dotknúť a zažiť to isté čo zakúsil Tomáš. Náš kontakt s Ježišom Kristom osciluje medzi „Nedrž ma!“ (slovom k Magdaléne) a „Vlož sem prst!“ (slovom k Tomášovi). Nesmieme sa ho dotýkať pokiaľ by sme ho chceli zadržať na ceste k Otcovi pokiaľ by sme si ho chceli privlastniť. Smieme a máme sa ho dotýkať pri jeho návrate pri jeho „druhom príchode“ ktorý začína už teraz a tu v „najmenších“ a vyvrcholí v okamihu kedy jeho doteraz anonymná prítomnosť v najmenších sa stane evidenciou: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov mne ste urobili“ (Mt 25, 40) končí svoje podnetné úvahy Halík.