Je zaujímave sledovat dôraz ktorý je prikladanými najrôznejším udalostiam kde sa koná nespravodlivost, respektívne tam umierajú (nevinní) ludia. Stací ak si clovek otvorí v novinách rubriku zahranicie. Každý castejší citatel novín je pomerne dobre informovaný o iránskom jadrovom programe, pocte zabitých palestínskych militantov izraelskou armádou a o Bushových problémoch získat podporu kongresu pre americké snahy v Iraku. Ak by som sa však daného citatela opýtal co si myslí o aktuálnej situácii v Zimbabwe tak by najskôr nevedel odpoved alebo, v lepšom prípade, by iba vyslovil nieco v zmysle že tam nie je všetko v poriadku. A práve vládu Roberta Mugabeho v Zimbabwe môžne zaradit medzi tie najrepresívnejšie a najautoritatívnejšie na svete. Podrobnejšie správy z tejto krajiny však nenájdete v novinách i ked obete tamojšieho režimu sú castokrát väcšie ako vo vyššie uvedených príkladoch. Vzhladom na to, že tento región som navštívil a venujem sa už dlhšie africkej politickej scéne, pokúsim priniest trochu viac informácii o situácii v Zimbabwe ako môžme nájst v novinách.
Moderná história Zimbabwe sa zacala písat roku 1890 ked britský diamantový magnát Cecil Rhodes bol povzbudený Londýnom, aby vyslal na územie dnešného Zimbabwe prieskumný oddiel a následne osadníkov, v snahe nájst ložiská zlata, ktoré boli objavené v susednom búrskom Transvaale (cast Juhoafrickej republiky). Zlato sa v Južnej Rhodesii (predošlí názov Zimbabwe) nenašlo, no osadnící tam už ostali. Tak ako Juhoafrická republika bola magnetom pre zlatokopov, Južná Rhodesia vábila svojími ideálnymi podmienkami farmárov. To zaprícinilo, že pocet belochov vysoko prevyšoval africký priemer. Južná Rhodesia bola súcastou britskej koloniálnej ríše až do roku 1965, ked ministerský predseda Ian Smith jednostranne vyhlásil Južnú Rhodesiu za nezávislí štát (Unilateral Declaration of Independence),s tým že politické a iné práva boli prisúdene iba belochom, cím vlastne môžme vládu v Salisbury (dnešné Harare) považovat za akúsi odnož apartheidu (v roku 1965 žilo v Južnej Rhodesii 250 tisíc belochov a približne 5 miliónov cernochov). Nový štát mal prvé roky zaistenú stabilitu a to priamym susedstvom s rasistickou Juhoafrickou republikov a s Mozambikom, kde taktiež až do roku 1975 vládla portugalská koloniálna správa. Obdobná situácia ako v Mozambiku bola aj v Angola a dokonca v šestdesiatych rokoch dvadsiatého storocia sa aj uvažovalo o akejsi únii medzi "belošskými" štátmi južnej Afriky. V roku 1975 po skoncení portugálskej koloniálnej ríši a po silnom tlaku zo strany OSN a nových nezávislých afrických štátoch, bolo zrejmé že Smith sa bude musiet zrieknut svojej bielej Rhodesii.
Obdobné návrhy prichádzali aj s Pretórie, hlavného spojenca Južnej Rhodesie. Juhoafrická republika chcela týmto spôsobom a zastavením pomoci bielej vláde v Salisbury, zmiernit tlak na svoje vlastné zriadenie. V tejto dobe však aj zmena v malej a odlahlej Južnej Rhodesii sa neuskutocnila bez tlakov dvoch súperiacich gigantov studenej vojny - USA a ZSSR. Fordova administratíva podporovala ako leadera umierneného Joshua Nkomu a na druhej strane Brežnev cez "bratský" režim v Mozambiku podporoval Roberta Mugabeho. Roku 1978 bola vytvorená vláda národnej jednoty biskupa Muzorewa, kde na kreslo prezidenta zasadol Robert Mugabe, viceprezidentské kreslo dostal Joshua Nkomo a vo vláde bol aj Ian Smith. Južná Rhodesia sa premenovala na Zimbabwe a hlavné mesto Salisbury dostalo meno Harare. Krajina nadalej prosperovala a stala sa príkladom na nenásilný prechod vlády do rúk ciernej väcšiny a na mierové spolužitie všetkych obyvatelov. Roku 1986 bol Smith vylúcený Mugabem z vlády národnej jednoty, no toto rozhodnutie nemalo vážnejšie následky na život krajiny. Za bod obratu môžme považovat až rok 1997 ked Mugabe vyvlastnil väcšinu bielych farmárov bez akejkolvek náhrady, s tým že pôda bude prerozdelená medzi nemajetných cernochov. Po tom co sa fariem ujali ich nový majitelia bez predošlých skúseností o celom riadení a údržbe rozlahlej farmy, prosperujúce polnohospodárstvo zacalo prudko upadat. K tomu sa pridali podozrenia o zmanipulovaní volieb, nipotizmu, rozšírenej korupcii a prvé známky nespokojnosti zahranicia.
V ekonomických kruhoch je dnes Zimbabwe známe hlavne kvôli svojej vysokej inflácii (podla vládnych zdrojov dosahuje inflácia hodnotu približne 4 500%, no mimovládne organizácie toto císlo zdvojnásobujú na hodnotu 9 000%). Pamätám si na rok 1998, ked zimbabwský dolár bol k americkému doláru v pomere 16:1. Pocas môjho pobytu v roku 2004 bol kurz 10 000:1 a rok na to pomer dosiahol hodnoty 20 000:1. Dnešný výmenný kurz si už neodhadnem tipovat.
Zmena však nebola badatelná iba v kúpnej sile obyvatelstva. Inak prosperujúce farmy zacali zanikat a ludia žijúci na vidieku, ktorí v minulosti mali zaistené živobytie prácou na farmách, boli nútení si hladat obživu v buši. Dodávky potravín do velkých miest ako je Harare a Bulawayo zacali kolabovat a kúpyschopnost obyvatelstva prudko poklesla. Ludia ktorí už boli na dôchodku neboli schopní vyžit, lebo výška ich penzie bola vyrátaná ešte za cias stabilnej meny.
Toto všetko sa stalo živnou pôdou pre obcianské nepokoje, ktoré však boli brutálne potlácané loajálnou Mugabeho políciou. Vláda presídlovala celé štrvte, v ktorých bolo vysoké percento ludí nepriatelských k vládnej ZANU-PF (Zimbabwe African National Union - Patriotic Front) alebo aktivistov hlavnej opozicnej strany MDC (Movement for Democratic Change). Títo ludia sú sústredovaní vo vidieckych oblastiach v táboroch na prevýchovu, ktoré sa zapísali do histórie najmä vdaka kultúrnej revolúcii Mao-ce-tunga v Cíne.
V tomto momente konecne zareagovala bezpecnostná rada OSN a uvalila na Zimbabwe embargo. Avšak i napriek zákazu, ktorý sa týkal zbraní a paliva, sa vláde podarilo zakúpit z Francúzska 16 bojových vrtúlníkov a iné doplnky pre svoju armádu. Embargo tak postihlo najmä bežných ludí a nie diktátorsky režim. Zdalo by sa, že vláda skôr ci neskôr skoncí a to najmä v dôsledku nedostatku financií. Je tu však ešte nenásitná cínska ekonomika, ktorá hladá nové zdroje surovín a odbytiská pre svoje výrobky. Tento rok cínsky prezident uskutocnil okružnú cestu po Afrike, na ktorej uzavrel obchody v hodnote niekolkých desiatok miliárd dolárov. Následne sa na jar uskutocnil africký summit v Pekingu (cínska strana ho oznacila za najväcšiu diplomtickú iniciatívu od roku 1949), kde sa zúcastnili takmer všetci africkí predstavitelia.
Medzi zastúpenými krajinami bolo aj Zimbabwe, ktoré dostalo od cínskej vlády pôžicku vo výške dvoch miliárd amerických dolárov. Asi netreba uvažovat u koho skoncila táto ciastka penazí, no prezident chcel ukázat národu, že ani oni neobídu na sucho, a preto nariadil 50% zníženie všetkých cien. Kto nesplnil vládny dekrét, tak jeho majetok bol vyvlastnený. Následky Mugabeho vládnutia sú katastrofálne; krajina trpý nedostatkom jedla, opozícia je kruto perzekuovaná a zo zahranicia sa jej dostáva iba minimálnej podpory. Existujú hlasy, že Mugabe sa chystá opustit krajinu a jeho cielovou destináciou by mala byt Malajzia. Má tam niekolko rozlahlých nehnutelností a jeho rodina tam už teraz trávi väcšinu roka.
Podla mna sa však táto možnost javí ako málo reálna. Po opustení prezidentského úradu by Mugabe stratil imunitu a s velkou pravdepodobnostou by nová vláda zacala proti nemu trestné stíhanie a snažila by sa o vydanie medzinárodného zatykaca. Mugabeho by tak môhol stihnút podobný osud ako bývalého zambíjskeho prezidenta Frederika Chilubu, ktorý bol v krajine známy najmä vdaka svojej rozsiahlej korupcii a po opustení prezidentského úradu bolo proti nemu zapocaté trestné stíhanie. Chiluba tak minul väcšinu svojho "zarobeného" majetku na právnikov a advokátov. Z tohto dôvodu si myslím, že Mugabe sa bude snažit stoj co stoj udržat sa v prezidentskom kresle. Hru ktorú rozohral je na život a na smrt a on vie, že prípadný odchod z cela krajiny by prenho predstavoval smrt.