Tomáš Halík : Prolínání světů. Ze života světových náboženství. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2006, 279 strán./n Kniha Tomáša Halíka s názvom Prolínaní světů pojednáva o piatich svetových náboženstvách - hinduizme, budhizme, judaizme, kresťanstve a islame. Kladie si za cieľ pomôcť lepšie porozumieť mnohotvárnemu a mnohofarebnému svetu náboženstiev. Lebo vzájomné poznanie a porozumenie je základný predpoklad pokojného spolužitia. Klasik religionistických bádaní Rudolf Otto vniesol svojou knihou "Das Heilige" do diskusie o náboženstve novú kategóriu : posvätno, numinozno. Keď sa človek stretne s posvätnom, stretáva sa s niečím "celkom iným", radikálne prekračujúcim jeho doterajšiu skúsenosť, prelamujúcim horizont, v ktorom doteraz vnímal svet. Pociťuje však niečo iné ako obyčajný strach : posvätnú bázeň, hlbokú úctu. Stretnutie s touto skutočnosťou ho väčšinou natoľko premení, že prepožičiava jeho životu a jeho vnímaniu sveta nové kvality. Halík hovorí o miestach, kde sa môže človek stretnúť s posvätnom. Zmieňuje sa o púšti, nie však v zmysle geologického pojmu, ale ako o mieste, kde je možné nadobudnúť duchovnú skúsenosť. Chrám je obraz sveta (imago mundi) a zároveň príbytok bohov (M. Eliade). Predstavuje svet a zároveň svet posväcuje a očisťuje. Mnohé náboženstvá stavali svoje chrámy s obľubou na miestach svätýň predchádzajúcich náboženstiev. Robili to zrejme preto, že mali zmysel pre posvätnosť miesta, ktorého kontinuitu chceli zachovať, myslí si Halík. Začiatok filozofovania je podľa antických mudrcov údiv, teda zážitok nesamozrejmosti, nebanálnosti života a sveta. Keď sa pripojí k tomuto údivu pocit hlbokej vďačnosti, prekračujeme tým už prah sveta modlitby. Svätý Augustín napísal : "Modliť sa, to znamená zavrieť oči a uvedomiť si, že Boh teraz tvorí svet". Keď sa svety rôznych náboženstiev stretnú, môže dôjsť ku krvavým sporom, kto ovládne či zničí druhého : vtedy nastávajú tragédie. Aby sme sa tomu vyhli je treba sa navzájom zdielať, viesť dialóg. Partneri skutočného dialógu nijako nezľahčujú otázku pravdy. Práve preto, že pravdu pokladajú za hodnotu tak zásadnú a tak hlbokú, cítia sa zaviazaní každému dopriať slobodu hľadať ju podľa vlastného svedomia a rozumu. Rešpektujú rôznosť ciest a stanovísk, ale nezostávajú pri konštatovaní tejto rozdielnosti. Práve v dialógu, v konfrontácii rôznych stanovísk a duchovných skúseností sa snažia spoločne prekročiť horizont toho, čo už poznali a nechať viac "zažiariť svetlo pravdy", hoci sú si vedomí, že na tejto zemi a v dejinách nebudú schopní toto svetlo v plnosti poznať a celkom obsiahnúť, že sa nikdy nebudú môcť stať "majiteľmi pravdy", lebo : Pravda je kniha, ktorú nikto z nás ešte nedočítal do konca, pripomína Halík./n
Štefan Šrobár
/n
             
/n Hans Küng : Po stopách světových náboženství. CDK Brno 2006, 306 strán. /n Náboženské vyznania a presvedčenia hrajú stále ešte významnú úlohu v súčasných politických zápasoch. Preto je možné povedať : nenastane mier medzi národmi bez mieru medzi náboženstvami, nedôjde k mieru medzi náboženstvami bez dialógu medzi náboženstvami, nenastane mier medzi náboženstvami bez globálne prijímaných etických štandardov. Hinduizmus má od počiatku a zvlášť od obrodného hnutia v 19.storočí silnú tradíciu etosu, etických hodnôt, noriem a konania. Nábožensko - filozofická náučná báseň Bhagavadgita je zároveň veľkým etickým dokumentom ľudstva. Zastupuje nesporne svetový etos. Nejde o "etiku" v zmysle etického systému, ale skôr "etos" v zmysle mravného konania. Na začiatku 5.storočia pred Kristom Konfucius (551-479) svojou školou múdrosti položil základy čínskej etiky a politiky. V strede Konfuciovho učenia stojí ľudskosť (žen), ktorá sa prejavuje priateľskosťou, dobrotou a vľúdnosťou. Konfucius povedal, že sú len dve cesty : ľudskosť, alebo neľudskosť. Podľa Künga pri formulovaní všeobecného základného kritéria svetového etosu je možné preto (s prihliadnutím k mnohým podnetom práve od Číňanov) povedať : pre každého človeka je v zásade dobré to, čo mu pomáha byť opravdivým. V rámci nového svetového poriadku bude treba brať do úvahy to, čo Konfucius stále zdôrazňoval : prednosť etosu pred hospodárstvom i politikou a prednosť eticky zmýšľajúcej osoby pred inštitúciami, zdôrazňuje Küng. Budhistická spoločnosť je diferencovaná na mníchov a laikov. Mnísi sú viazaní viac než 220 príkazmi, či zákazmi, laici len prvými stupňami cesty. K tým patrí päť elementárnych etických povinností. V dnešnej dobe sú známe ako štyri elementárne požiadavky spoločného svetového etosu, ktoré je možné vyjadriť následovne: nezabíjať, neklamať, nekradnúť, zdržiavať sa sexuálnej neviazanosti. Elementárne pravidlá ľudskosti existovali aj v iných kultúrach a náboženstvách ako bol Izrael. V judaizme bolo nové to, že prikázania, ktoré mali viesť k ľudskosti, boli ustanovené autoritou jediného Boha. Desatoro (Dekalóg, z latinského "desať slov") tvorí podstatu spoločného základného etosu všetkých troch veľkých monoteistických náboženstiev (judaizmu, kresťanstva, islamu). Táto "abeceda ľudského jednania" by mala v období globalizácie platiť aj v svetovej politike a vo svetovom hospodárstve, upozorňuje Küng. Podstatou kresťanstva nie je nejaká veľká teória, nejaký svetonázor, ale ani určitý cirkevný systém. Je to jednoducho osoba Ježiša Krista. V kresťanstve nejde len o dodržiavanie prikázaní. Ide predovšetkým o neokázalé nasadenie pre blížneho. Je isté, že prostredníctvom proroka Mohameda sa Arabi dostali na úroveň etického náboženstva, založeného na viere v jediného Boha a na základnom etose humanity, ktorý kladie dôraz na väčšiu ľudskosť a spravodlivosť. /n
Štefan Šrobár
/n