<strong>Tomáš Halík : Stromu zbývá naděje. Krize jako šance. </strong>Praha : Lidové noviny, 2009, 233 strán.

Kniha Tomáša Halíka pojednáva o nádeji. Autor učí úcte ku každej podobe ľudskej nádeje, pretože v nej môže byť skryté viac, než len cieľ, ku ktorému sa vedome upriamuje, - v hĺbke nádeje tuší túžbu po absolútne. Nádej je zvlášť aktuálna téma v čase krízy, ktorú autor chápe širšie, než len krízu ekonomickú. Každá kríza je však šanca : práve krízy v životoch jednotlivcov i spoločnosti, v ktorých sa mnohé nádeje ukazujú byť obyčajnými ilúziami, umožňujú nádeji prečistiť sa a dozrieť, „zamieriť na hlbinu“ – kríza je tak kolískou nádeje.

<img border="1" align="right" style="margin: 10px;" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/656_Halik_strom.jpg" alt="" />     
O skutočnosti, ku ktorej mieria veľké ( a pre mnohých dnes cudzie a nezrozumiteľné ) slová, ako Boh, či večný život, nemôžeme jednoducho povedať, že je ( alebo že nie je ), pretože tu zreteľne nie je tým spôsobom, akým sú veci vo vnútri sveta. Je možné o nej hovoriť v mode nádeje : že môže byť, že k nám nepristupuje ako „danosť“ a „nutnosť“, ale ako možnosť, ako ponuka, ako pozvanie a výzva. Pri hľadaní „kľúča kresťanskej nádeje“ narazíme najskôr na množstvo kľúčov, ktoré sú mu v mnohom podobné, a ktoré sa ho v priebehu stáročí pokúsili nahradiť. Sú to zvlášť optimizmus a idea pokroku. Tieto dva kľúče patrili k centrálnej výbave novoveku. Problém je v tom, že dnes nie sú použiteľné pre vysvetlenie diania v súčasnej spoločnosti, konštatuje Halík. Na otázku, či je optimista alebo pesimista, odpovedá, že je človek, ktorý zápasí o nádej, a ako taký rovnako rozhodne odmieta obe tieto alternatívy. Optimizmus je opovážlivý predpoklad, že „všetko dobre dopadne“ ; naproti tomu nádej je sila vytrvať aj v situácii, v ktorej sa toto očakávanie ukázalo ako ilúzia. Pesimizmus je v niečom ešte nebezpečnejší než optimizmus. Optimizmu podliehajú ľahšie ľudia naivní a ľahkoverní, zatiaľčo pesimizmus býva chorobou ( či pokušením ) múdrych, skúsených a vedúcich. Pesimizmus zachvacuje často tých, ktorí už poznali a pochopili toľko vecí, že sú na krok od životnej múdrosti – a vtedy ich tesne pred vrcholom strhne z cesty melanchólia, únava a znechutenie. Nehovorí o tom trpké svedectvo biblickej knihy Kazateľ ? ( porov. Kaz 1, 17–18 ). Možno práve táto otupelosť a rezignácia sa skrýva za pojmom „akcedia“ ( ktorý sa obyčajne mýlne prekladá ako „lenivosť “ ). Týmto slovom hlboká duchovná skúsenosť starých mníchov a pustovníkov, označila jeden zo smrteľných hriechov. Ide o lesť „démona poludnia“, ktorý sa priblíži k človeku unavenému horúčavou na vrchole dňa – na vrchole namáhavej cesty, či skvelého výstupu, alebo hneď po ňom. My by sme dnes najskôr hovorili o depresii, či o syndróme vyhorenia ( burn out ). Dejiny psychoterapie učia, že výskyt psychických porúch a chorôb vždy dajako zrkadlia stav spoločnosti. Typickým problémom nášho veku, zaplaveného ničím neobmedzenou ponukou možností, sú depresie a závislosti. Carl Gustav Jung hovorí o „kríze životného poludnia“, kedy sa objavia neočakávané zdravotné problémy, vzťahové, rodinné alebo pracovné – alebo kedy človeka náhle prestane tešiť to, čo ho doteraz celkom napĺňalo. Jung videl v kríze životného poludnia varujúci a burcujúci signál, naliehavú výzvu k opusteniu doterajšej úlohy budovať vonkajšok domu svojho života ( svoju „personu“ ), a k zostúpeniu do hĺbky, k jeho základom. Na rozdiel od Freuda tam Jung neočakáva len tmavú pivnicu, preplnenú vytesneným haraburdím, ale životodarný prúd podzemnej rieky, po ktorej sa hlbinami „kolektívneho nevedomia“ môžeme plaviť k tým najvzácnejším pokladom : preto každá kríza je šanca, vysvetľuje Halík. Domnieva sa, že niektoré prvky Jungovej teórie sprevádzania jedincov počas krízy, môžeme aplikovať aj na „krízu civilizácie“, o ktorej sa toľko hovorí a píše, na prahu tretieho milénia. Po krachu optimizmu sa mnohých zmocňuje pesimizmus. Ale nie je tento pesimizmus „démonom poludnia“, hriechom akcédie ? Nedospelo západné ľudstvo už na vrchol ( a za vrchol ) tých snáh, ktoré napĺňali modernu úsilím podať stále väčší výkon, a nie je súčasná kríza dôsledkom chybného kroku z únavy po tomto stresujúcom výstupe ? Avšak mohla by byť pochopená práve táto situácia tiež ako výzva zmeniť smer životnej cesty, „zamieriť na hlbinu“ ? Keď človek neprijme výzvu skrytú v kríze životného poludnia, môže sa pre zvyšok života premeniť na cynika, a nakoniec namiesto dosiahnutia zrelej múdrosti jesene života, upadnúť do marazmu zatrpknutosti neznesiteľných starcov. Nestojí pred podobným nebezpečím dnes celá naša civilizácia ?, pýta sa Halík. Kde začať, keď nechceme po páde iluzorného optimizmu, zvoliť si ako jedinú zostávajúcu možnosť zatrpknutý pesimizmus, stoickú rezignáciu, zúfalstvo, alebo cynizmus – ale nájsť stratený kľúč nádeje ? Tej nádeje, ktorá na rozdiel od optimizmu, sa nespolieha na to, že sa všetko zasa dajako obráti k dobrému, ale dáva silu uniesť ťažobu situácie, ktorá žiadnymi prísľubmi happyendu neoplýva. Halík píše : „Chcem sa v úvahách tejto knihy predovšetkým zamerať na jeden aspekt ‚krízy´ ( ..... ). Chcem len naliehavo upozorniť, aby sa na jednu vec nezabudlo : na nutnosť prekonať krízu dôvery, hľadať pramene nádeje ( .... ). Keď nemá človek ( ani spoločnosť ) dostatok dôvery a nádeje ( alebo keď na miesto nádeje nastupujú ilúzie ), nebude mať silu uviesť do pohybu ani tie ,technické opatrenia´, ktoré sú pre zvládnutie krízy nevyhnutné.“
<!-- |:1:| --> Túžba prekročiť Rubikon a vziať dar ľudskosti celkom do vlastnej ľudskej réžie, je príliš silná. Nie je snaha zobrať tajomstvo života, tajomstvo ľudskosti totálne do vlastnej réžie, prejavom straty dôvery a nádeje v skutočnosť ako takú, v jej – človekom nezaložený – zmysel ? Neaktualizuje sa tu tá matka všetkých vín, o ktorej rečou mýtu rozpráva biblický príbeh o raji, kedy človek z nedôvery v správnosť a vážnosť zákazu, siahol po ovocí poznania, aby sa potom zmocnil i stromu života ? Halík sa obáva, že pokiaľ človek nenadobudne znovu pra-dôveru, dôveru v zmysel, ktorý predchádza jeho vlastnému „kladeniu zmyslu“, potom ho už nič na ceste k sebadeštrukcii nezastaví. ( Podobne varovali filozofovia „prirodzeného sveta“, zvlášť Husserl a Patočka, pred deštruktívnymi dôsledkami jednostranného novovekého spoliehania sa na moc „vedotechniky“. ) Pokiaľ svet pre človeka nie je radikálne otvorený tým, čo máme na mysli slovom nádej, je zjavne márne dovolávať sa ľudskej zodpovednosti. „Pokiaľ človek kladie celú svoju nádej len do svojich vlastných aktivít, stáva sa jeho situácia, obávam sa, skutočne beznádejnou“, tvrdí Halík. Domnieva sa, že slová „Boh“ a „nádej“ patria bytostne k sebe, pretože mieria k tej istej skutočnosti, k skúsenosti s otvorenosťou sveta a ľudského života. Ale ten, kto „nepozná Boha“ v tom zmysle, že ho nevzýva a nenazýva týmto slovom, predsa tiež môže byť človekom nádeje a jeho nádej nemusí nevyhnutne degenerovať do pozemských ideológií spásy. Možno, že tou teologicky najzaujímavejšou témou je práve „nádej neveriacich“. Nie je viera ( a Boh sám ) prítomná v ich živote práve v podobe nádeje ? Skutočnosť, že dnešná podoba kresťanstva prechádza ťažkou krízou ( a pápež túto krízu správne diagnostikuje ako „predovšetkým krízu kresťanskej nádeje“ ), prináša nádej, že si v nevyhnutnej premene kresťanstvo zajtrajšku hlbšie uvedomí svoje poslanie. Každá kríza je šanca. Keď obstojí nádej kresťanov v tejto kríze, otvára sa možnosť, že dozreje v nádej pre všetkých. Halík hovorí : „Toto je predmetom mojej viery i mojej nádeje : kto dokáže medzi Skyllou rezignácie, cynizmu a zúfalstva, či spočinutia v už dosiahnutých ,istotách´ na jednej strane, a Charybdou podliehania ilúziam a projekciám prianí ( svojich vlastných, či vlastnej kultúry a civilizácie ) na strane druhej, zvoliť si cestu radikálne otvorenej nádeje, dotýka sa ( či už sa pokladá za nábožensky veriaceho alebo nie ) dlane toho, ktorý je darcom všetkej skutočnej nádeje.“

Sú mesiace a sú roky, kedy musíme každý deň zápasiť o nádej. Nádej sa rodí z krízy ; nádej tá božská sestra viery sa rodí z náboženskej krízy. „Náboženská kríza“ v živote jedinca i kultúry, môže byť kolískou nádeje, otvorenou bránou pre Boha nádeje, zdôrazňuje Halík. V každej ľudskej nádeji je možno skryté viac, než len ten cieľ, ku ktorému sa vedome upriamuje. Halík poznamenáva k životným krízam : „Tam, kde sa zdá, že naše prirodzené zásoby nádeje katastrofálne dochádzajú, kde sa plazíme ako vyprahnutí v púšti, a už už sa
chceme vzdať, je často už len krok k skrytému prameňu. A čím je naša kríza hlbšia ( .... ), z tým väčšej hĺbky môže vytrysknúť prameň nádeje, ktorá je už podstatne kvalitatívne iná, než tá, ktorá nám dávala silu a smer, až po krízu.“ Temná noc očisťuje, učí mystik Ján z Kríža. Jedným z najvzácnejších plodov nádeje je odpustenie. V úkone odpustenia budúcnosť slávi víťazstvo nad minulosťou. V odpustení nádej zbavuje minulosť jej tiaže a otvára bránu budúcnosti. Nádej dáva silu k tomu obratu od minulosti k budúcnosti, ktorým je odpustenie. Keď je hriech smrťou, potom odpustenie je vzkriesením. V tom je nádej : keď človek premôže sám seba, keď dozreje k pokore a dostane silu prosiť o odpustenie, alebo silu odpustiť, premôže tým temnú silu a tiaž minulosti, zbavuje sa okov viny, a je oslobodený pre budúcnosť, vysvetľuje Halík. Odpustiť, dať priestor nádeji, vyžaduje odvahu a veľkorysosť lásky ; požiadať o odpustenie a odpustenie prijať ( vedieť, že žijeme z odpustenia ) predpokladá pokoru – odvahu k  pravde.
<!-- |:2:| --> Prečo človek potrebuje „dajakého B/boha“ ? Jednoducho preto, že človek je zo samej podstaty „náboženská bytosť “, nemôže sa nevzťahovať k tomu, čo ho presahuje. Boha potrebujeme predovšetkým preto, aby sme pochopili, že my nie sme Boh a nemáme sa na neho hrať, upozorňuje Halík. Viera je nádejou na oslobodenie z najťažšieho väzenia, do ktorého môže byť človek vrhnutý, z väzenia vlastného ja, z posadnutosti sebou, a bezvýchodiskového krúženia okolo seba. Autor hovorí nádejou, pretože skutočne málokedy sme z tohto väzenia oslobodení jednorazovo a úplne ( napríklad aktom dramatickej konverzie ) ; často do neho znovu upadáme. Niekedy je egocentrizmus človeka tak silný, že do seba môže nepozorovane vtiahnuť aj jeho náboženský život. Nádej nám prináša posolstvo evanjelia, že „Boh je väčší než naše srdce“, že v tomto životnom zápase môžeme, napriek všetkým porážkam, nakoniec zvíťaziť tým, že budeme premožení Bohom. Človek potrebuje Boha, aby zmenil svoj život. Nádej, tú božsky nahú nádej, o ktorej tu uvažujeme, môžeme stretnúť len vtedy, keď je vyzlečená zo šatu túžob, pokrytého prachom márnosti našich ilúzií, projekcií, túžob, utópií. Len vtedy, keď vyzlečie tento šat, smie vstúpiť do baptistéria, do kúpelu krstu, len vtedy môžeme hovoriť o „kresťanskej nádeji“, pripomína Halík. Píše : „Už predtým som hovoril o ,malej viere´, malej ako horčičné semienko, malej viere ( .... ), očistenej čo najviac od nánosu ľudských teórií, predstáv, mocenských opôr ( .... ). Dnes dodávam, že aby táto malá viera, mohla robiť svoje veľké veci a viesť k našej spáse, potrebuje ( .... ) silnú nádej. Nádej, ktorá sa neopiera o ,veci sveta´ a neupriamuje sa na ne, naopak nás oslobodzuje od lipnutia a závislosti na nich. Nádej, ktorá viedla kroky viery nášho otca Abraháma, keď počul Božiu výzvu a ,išiel a ani nevedel kam ide´.“ ( porov. Hebr. 11, 8 ) „Kde je vo mne to miesto, kam ťa môžem pozvať, môj Bože ?“, pýta sa Augustín. „Verím, že Božia odpoveď znie : Je to tvoja nádej “, týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Halík.