John L. McKenzie: Moc v cirkvi. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, 118 strán.

Moc sa vinie celými dejinami cirkvi. Vystupuje v rôznych formách, v rôznych oblastiach a v rôznych odvetviach. Moc, ktorá dnes existuje v cirkvi, je dedičstvom dlhého vývoja. Dejiny moci sú úzko späté so životom. S kritikou môžeme vystúpiť za predpokladu, že sa bude opierať o pravdu, o múdrosť a o lásku. Kritika obsiahnutá v tejto knihe je podľa zámeru autora konštruktívna, to znamená, že má pomôcť osobám spravujúcim moc, pri vykonávaní tých služieb cirkvi, pre ktoré sú poverení len oni a ukázať ostatným členom cirkvi, že je potrebné moc nielen uznať, ale aj podporovať a chrániť (John L. McKenzie).
<img vspace="10" hspace="10" border="1" align="right" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/707_Mckenzie.jpg" alt="" style="width: 212px; height: 332px;" /> Treba rozlišovať ponímanie cirkevnej moci od vykonávania moci. Moc v cirkvi bude určená cieľom cirkvi. McKenzie chce zistiť, aký je vzťah moci k cieľu cirkvi vo svetle Nového zákona. Hovorí : „Štúdiom moci v Novom zákone nechceme vnucovať pohľad, že novozákonné chápanie moci je definitívne, a že akékoľvek rozvíjanie chápania moci mimo Nového zákona je nelegálne ( ... ). V miere, v akej cirkev vzrastala a napredovala s históriou a v histórii, musela vytvárať nové formy moci a nové spôsoby jej spravovania ( ... ). Pretrvávanie cirkvi nespočíva v nemennosti foriem moci a spôsobov vedenia, ale v totožnosti, ktorá je hlbšia, než samotná štruktúra. Niet takej formy moci, ktorá by vylúčila možnosť zneužitia, ale zneužitie neznižuje význam danej formy.“ Moc v cirkvi je nezničiteľná a nepodlieha skaze ; no konkrétne formy, v ktorých sa prejavuje, nemajú podiel na onom nepodliehaní skaze. Kritériom pravého vývoja danej formy musí byť – nakoniec Nový zákon, pretože práve v tomto dokumente sa nachádza svedectvo prvého udelenia moci v cirkvi. Štúdium moci v Novom zákone, ktoré neodmieta myšlienku rozvoja, môže ukázať, že nastalo zabrzdenie rozvoja, konštatuje McKenzie. Dnešný katolík nehľadí na svoju cirkev a na svoj štát ako na ten istý druh moci. Teória moci v cirkvi sa nerozvíjala súbežne s politickou evolúciou posledných storočí. „Spravovanie moci v cirkvi by bolo treba dnes označiť skôr za absolutistické, než za demokratické, ak by sme boli nútení vybrať jeden z týchto dvoch termínov“, myslí si McKenzie. V Novom zákone sa moc nechápe ani ako absolútna, ani ako demokratická, ale ako výnimočná svojím charakterom.

Nový zákon pozná iba jedinú hlavu cirkvi, a to Ježiša Krista. Moc v cirkvi odvádza svoju existenciu a svoje ponímanie zo svojho spojenia s Ježišom Kristom. Toto spojenie s Ježišom Kristom je prvým najpodstatnejším činiteľom, ktorý robí moc v cirkvi odlišnou od iných. Ježiš Kristus v cirkvi nemá nástupcu, a preto nie je možné, aby niekto mohol pokračovať v jeho poslaní, zdôrazňuje McKenzie. Ježiš dostal moc od Otca, ale táto moc sa prejavuje ako moc slúžiť ( diakonia ) a vykupovať. Na to, aby opísal postavenie predstavených svojho spoločenstva, Ježiš použil slová ako „dieťa“, „sluha“ alebo „poddaný“ ( porov. Lk 22, 24 – 27 ; 9, 46 – 48 a iné ). Tieto výroky dávajú najavo novú koncepciu spoločnosti a moci, ktorá nie je založená na modeli svetskej moci, ale na poslaní samého Ježiša. Ježiš ponechal na cirkev, aby si našla a vytvorila také formy a štruktúry spravovania, ktoré by zodpovedali spoločenstvu lásky, ktoré priniesol na svet.

Dvanásti ( apoštoli ) zaujímajú v evanjeliách zvláštne postavenie. Toto postavenie spočíva v niečom viac, než v stálom a blízkom spojení s Ježišom. Práve na Dvanástich spočíva v prvom rade povinnosť misijného poslania, povinnosť učiť, svedčiť a krstiť. V každej definícii apoštolského úradu v termínoch Nového zákona sú to prvky zásadné a každá iná funkcia vychádza zo základnej funkcie. Iba na tejto báze možno hovoriť o apoštolskej moci v Novom zákone. Práve misijné poslanie dáva apoštolskej moci jej opravdivý a výnimočný charakter. Peter zaujíma osobitné miesto medzi Dvanástimi, podobne ako oni zaujímajú osobitné miesto v celej skupine učeníkov. Postavenie Petra ako aj postavenie Dvanástich sa musí chápať v termínoch apoštolského poslania. Nemožno naň hľadieť abstraktne ako na izolovanú skutočnosť. Peter nie je len v cirkvi, ale aj pre cirkev, a cirkev nakoniec rozhoduje o postavení Petra. To znamená, že cirkev má úlohu konštitučného činiteľa pri rozhodovaní o tom, aká bude pozícia Petra. Peter nedostáva svoje postavenie od cirkvi, ani
cirkev nedostáva svoju skutočnosť od Petra. Znamená to jednoducho, že skutočnosť cirkvi a postavenie Petra v cirkvi sú nerozlučiteľné, vysvetľuje McKenzie a dodáva : „Nemyslime si, že Ježiš ustanovil dve veci – cirkev a jej prímasa – ale že ustanovil jednu vec, cirkev, v ktorej je prímas. Keď Ježiš ustanovil cirkev, určil v nej postavenie Petra, pretože Peter je prímasom v cirkvi a nikde inde. A práve postavením cirkvi sa vymedzuje jeho primát.“ Biblické texty ( porov. Lk 22, 31 – 32 ; Jn 21, 15 – 19 ) nám umožňujú chápať pojmy „majordóma a pastiera“, umožňujú nám chápať vodcovstvo vo viere a činorodej láske toho, ktorého prvou starosťou je ovčinec, za ktorý zomrel Ježiš, a za ktorý musí byť pastier pripravený zomrieť. Je to kresťanské vodcovstvo kresťanskej spoločnosti, vodcovstvo, ktoré sprostredkúva v činnej prítomnosti Krista, ukazujúceho a spĺňajúceho svoje vlastné poslanie. Je to vodcovstvo, ktoré sa plne stotožňuje s cirkvou a jej členmi a s jej poslaním. Dominujúcimi myšlienkami v týchto textoch sú viera a láska, a nenájdeme v nich ani zmienku o žiadnych detailoch riadenia alebo panovania. „Ak sa Peter ukáže vodcom vo viere a láske, sú splnené požiadavky cirkvi“, hovorí McKenzie. Petrovo vodcovstvo nebolo absolútne. Nemáme žiaden zreteľný prípad rozhodnutia, ktoré by prijal bez spojenia s ostatnými apoštolmi. V Skutkoch apoštolov ( Sk 1 – 12 ), kde najlepšie vidno jeho vodcovstvo, rozhodnutia prijímajú „Dvanásti“, alebo „apoštoli“, alebo „cirkev“, a nie sám Peter. Apoštoli prijímali rôzne rozhodnutia. Ale rozhodnutie, keď už bolo prijaté, bolo rozhodnutím, ktoré bolo založené na autorite. Bolo vyhlásené s rozhodnosťou, akú vyžadovala konkrétna situácia. Apoštolská moc sa vyvíja v tej miere, v akej cirkev rastie a v akej narastá počet problémov. Cirkev, ktorá z Palestíny prenikla do Európy, už nebola „jednotou sŕdc a duší“ v tom zmysle, aby sa všetci poznali navzájom a čerpali zo spoločného kultúrneho dedičstva. A nie je bezvýznamné, že prvým vyslovene radikálnym aktom apoštolskej moci, zaznamenanej v Novom zákone, je oslobodenie spod záväzkov. Je to zároveň aj posledný akt tohto druhu, zaznamenaný v Novom zákone. Pavol nevykonáva svoju apoštolskú moc absolútnym spôsobom, podobne ako ani Peter a Dvanásti. Vylúčil z cirkvi krvismilníkov, ale nevylúčil z cirkvi svojich kritikov. Podľa Pavlovho názoru členovia cirkví mali podiel na apoštolskom úrade a na apoštolskej zodpovednosti, a preto mali právo vedieť, prečo im hovorí to, čo im hovorí, a očakávať odpoveď na svoje otázky a pochybnosti. Pavol uviedol do života celkom nové a originálne chápanie moci. Moc bola pre Pavla funkciou lásky, osobnej lásky k ľuďom, z ktorých každého poznal podľa mena. Nebola to funkcia organizačná. Moc nemala žiaden iný cieľ okrem ľudí, za ktorých bol Pavol zodpovedný a ktorým slúžil až po obetu vlastného života. Moc je službou iba vtedy, keď je službou pre skutočných živých ľudí, upozorňuje McKenzie. Ponímanie cirkvi ako jedného tela, naplneného jedným Duchom, je základné pre úvahy o moci v cirkvi. Ak je Duch prítomný a činný v celej cirkvi, potom moc ako pôsobenie Ducha musí byť funkciou celej cirkvi. To však neznamená, že všetci členovia cirkvi plnia dajaké úradné funkcie, ale že každý člen aktívne spolupracuje pri vykonávaní moci v súlade so svojou vlastnou charizmou. Moc je jednou z funkcií Ducha, ktorá potrebuje ostatné funkcie na splnenie svojej vlastnej funkcie. V cirkvi riadenie a motivácia plynú z Ducha svätého pre všetky funkcie tela. Moc nie je a nemôže byť absolútna, lebo moc je vzájomne prepojená. Nie všetky údy tela sú si rovné, ako o tom hovorí Pavol, ale všetky sú rovnakými členmi, a hýbu sa vplyvom impulzov toho istého Ducha. Moc nie je jednotiaci princíp tela; tým je opäť Duch svätý. Moc je jednou z mnohých funkcií, z ktorých všetky sú nevyhnutné pre dosiahnutie plnej dospelosti tela Kristovho.
Apoštoli boli prvými hlásateľmi evanjelia, ale nenárokovali si monopol na túto činnosť. Pavol často spomína svojich pomocníkov ( Rim 1, 3, 9, 21 ; 2 Kor 8, 23 ; Flp 2, 25 a 4, 3 ; Kol 4, 11 ; Flm 1, 24 ) a zdá sa, že väčšina z nich bola „spolupracovníkmi pri hlásaní evanjelia“. Zdá sa, že ich pomoc spočívala hlavne vo „vyučovaní“. Apoštolská cirkev mala štruktúru, ale táto štruktúra ešte nebola trvalo ustálená a preto pripúšťala vývoj. Na vrchole štruktúry bol apoštolský úrad, ktorý nemohol pokračovať, keďže jeho základom bola osobná výzva Ježiša. Prvým krokom k vývoju štruktúry bolo povolanie predstavených, ktorí vyplnili medzeru, vzniknutú po smrti apoštolov. Tento vývoj je badateľný v pastorálnych listoch ( Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi ). Môže sa zdať zvláštne, že ani vo viac rozvinutej organizácii cirkvi, o ktorej sa hovorí v pastorálnych listoch, nikde ešte nenachádzame výzvy k poslušnosti voči predstaveným cirkvi. Tento fakt sa zhoduje s tým, že niet žiadnej zmienky o tom, žeby sa predstaveným cirkvi udeľovalo akékoľvek splnomocnenie vydávať príkazy. Stále sme ešte v cirkvi, ktorá chápe vzťah medzi predstavenými a ostatnými členmi ako vzťah spolupráce a súladu v rôznorodosti funkcií, a nie ako vzťah medzi predstavenými a podriadenými v dnešnom ponímaní. Organizácia apoštolskej cirkvi bola veľmi jednoduchá. Úrady ešte nemali jasne ustálenú formu. Cirkev prvých čias pôsobí dojmom, že je veľmi tolerantná voči zmenám vo forme funkcií. Nebadať nijaké výrazne premyslené úsilie na dosiahnutie ustálenej štruktúry. Úrad a funkcia môžu byť modifikované tak, aby to stačilo pre potrebu aktuálnej situácie. Je veľa darov, ale jeden Duch. Sama štruktúra nie je svätá. Vnútorný život, ktorý dáva štruktúre jej kresťanský charakter je svätý. Cirkev poapoštolských časov sa už v hlavných črtách svojej štruktúry sformovala. Nový zákon však veľmi zreteľne ukazuje črtu, ktorú neskôr cirkev vždy zachovávala, a tou črtou je schopnosť prispôsobenia sa. Vďaka nej prispôsobuje cirkev svoju štruktúru historickým a kultúrnym zmenám, v ktorých sa nachádza.

V Novom zákone sú časté zmienky o učení v spojitosti s apoštolmi. Splnomocnenie opísané Matúšom ( Mt 28, 18 – 20 ) bolo udelené z titulu univerzálnej moci, ktorú Ježiš dostal od Otca : je to splnomocnenie učiť všetky národy. „Učením“ treba rozumieť dve činnosti : udeľovanie krstu a učenie pokrstených, všetko to, čo Ježiš prikázal. Dôraz na to, čo Ježiš prikázal, je súčasťou štruktúry Matúšovho evanjelia. Cieľom apoštolského učenia bolo ukázať, že Ježiš je Mesiáš, o ktorom hovorí Písmo, a tak vysvetliť skutočný význam slova „Mesiáš“. Učenie je spojené s hlásaním evanjelia ako argumentu a vysvetlenia. Na tomto podklade sa ľahšie dajú pochopiť funkcie oficiálnych učiteľov, niekoľkokrát menovaných v Novom zákone ( porov. Sk 13, 1 ; Rim 12, 7 ; 1 Kor 12, 28 ; Ef 4, 11 ). V Pastorálnych listoch vidíme starostlivosť o neporušenú náuku, ale aj vedomosť o odchýlkach, akú nenachádzame v iných listoch. Je to ďalší ukazovateľ, že pastorálne listy pochádzajú z neskoršej a zložitej etapy vývoja cirkvi. Nájdeme tu výstrahy pred učiteľmi bludných náuk ( 1 Tim 1, 3 – 7 a 6, 2 ; 2 Tim 4, 3 – 7 a 6, 2 – 5 ; 2 Tim 4, 3 – 4 ; Tit 1, 9 – 14 a 3, 9 ). V týchto častiach sa nevyslovuje kliatba nad bludnou náukou. Tí, ktorí vystupujú s názormi v rozpore s oficiálnou náukou, zostávajú údmi cirkvi, a autor
(alebo autori) pastorálnych listov ich nevylučujú z kresťanského spoločenstva pre tieto odchýlky. Zdá sa, že väčšina bludných náuk vznikla ako dôsledok snahy zaviesť určité aspekty židovskej viery a praxe do kresťanstva. Autori síce odsudzujú tieto bludy, ale nepoužívajú také slová, aké použili prvé ekumenické koncily proti Ariovi a Nestorovi. A nepoužívajú ani také výrazy, aké vystupujú v tých istých listoch vo vzťahu k odpadlíkom od viery ( 1 Tim 1, 19 – 20 a 4, 1 – 3 ; 2 Tim 4, 17 – 18 ). „Znovu vidíme rozlišovanie medzi hlásaním evanjelia a učením, pretože práve učenie a nie hlásanie evanjelia podlieha vplyvu mylných názorov“, zdôrazňuje McKenzie. Ako prostriedok proti týmto mylným náukám v pastorálnych listoch sa naliehavo odporúča podporovanie nenarušenej náuky, a zvlášť zdravej náuky opretej o tradíciu ( 1 Tim 4, 6, 11 – 16 ; 2 Tim 4, 1 – 2 ; Tit 1, 9 a 3, 9 ). Pevným základom zdravej náuky je Písmo Starého zákona, tvoriace základ pre učenie Nového zákona ( 1 Tim 4, 11 – 16 ; 2 Tim 3, 14 – 17 ). Učenie je dôležitou, aj keď len pomocnou činnosťou. Je výkladom evanjelia. Nevyhnutne je iba hlásanie evanjelia – nie učenie. Učenie samo o sebe neprináša spásu. Je zvláštnou funkciou. Ako všetky funkcie a úrady v cirkvi, svoj význam a svoju hodnotu odvodzuje z hlavnej funkcie.

Nebolo by slovo „vedenie“ výstižnejším vymedzením pojmu moci a jej použitia v Novom zákone, než slová ako „vládnutie“ a „kontrola“ ? „Mnohí z nás už nechápu, že osobná zaangažovanosť je základnou súčasťou kresťanského vodcovstva, a jedným z prvkov, ktoré mu dávajú výrazne kresťanský charakter. Je to láska pod iným menom“, domnieva sa McKenzie. Vodcovstvo apeluje na motívy, ktoré sú mimo dosahu samotnej poslušnosti. Vodcovstvo nevnucuje svoju vlastnú vôľu, ale zjednocuje členov cirkvi. Moc nemôže donútiť kresťana k realizovaniu jeho kresťanského poslania. Nemôže vynútiť lásku svojím nariadením. Moc však môže kresťanovi ukázať, čím je kresťanský život, a povzbudiť ho k hľadaniu plnosti tohto života. Moc to dosahuje nie kontrolou, ale hlásaním evanjelia. Moc hlása evanjelium ešte opravdivejšie tým, že ukazuje v sebe ten kresťanský život, ku ktorému sú povolaní všetci členovia cirkvi. Ak to moc robí, plní svoje poslanie. Ak to nerobí, strácajú význam jej príkazy a kontrola. „Hlásanie evanjelia činmi je vodcovstvo, a je to jediný druh vodcovstva, aký Nový zákon pozná“, konštatuje McKenzie. Administratívna štruktúra je činiteľom, ktorý pomáha riadeniu cirkvi – nie je však samotným riadením. Ale predstavení môžu ľahko prijať administratívnu štruktúru, ktorá sa vytvorila pre iné ciele, než cirkevné. V priebehu svojej histórie cirkev odzrkadľovala znaky absolútnej monarchie, feudálneho štátu, armád, a v novovekých časoch – kapitalistických korporácií. Hoci cirkev neprejavila zatiaľ rysy demokratického štátu alebo republiky, niet dôvodu si myslieť, že k tomu nedôjde. Slabou stránkou administrácie vo všetkých týchto formách je, že objekty jej vyhovujú lepšie ako subjekty, a že ľudí dokáže riadiť najlepšie vtedy, keď ich vníma ako objekty. Administrácia – zo samotnej definície – je nestranná, objektívna a nezávislá od osobných názorov. Ak sa nepretaví láskou, nemá miesto v cirkvi. Administrácia sa môže stať ľahko skôr cieľom, než prostriedkom, ktorý vedie k cieľu. Administratívna štruktúra má tým silnejšiu tendenciu nadobúdať charakter posvätnosti, čím dlhšie trvá. Naša služba voči moci spočíva v jej podpore, aby bola tým, čím má byť, a tu sa musíme obrátiť k Novému zákonu. „V žiadnom prípade však nemôže dať podporu moci, ak sa neuzná, že moc je vecou celej cirkvi, a nie výlučne jej predstavených“, zdôrazňuje McKenzie. Ježiš neustanovil najprv moc, aby jej dal potom cirkev na spravovanie. Nový zákon vylučuje mýlne delenie na cirkev a cirkevnú moc. Chápanie moci ako zvláštnej inštitúcie danej Bohom, nie natoľko v cirkvi, ako nad cirkvou je výtvorom mýlneho delenia. Moc určite reprezentuje Boha, ale nereprezentuje Božiu moc, poznanie a Božiu múdrosť. Moc reprezentuje Ježiša Krista ako subjekt a objekt lásky, a o túto reprezentáciu sa delí so všetkými členmi cirkvi. Mylné stotožňovanie moci s cirkvou, robí výlučne moc zodpovednou za poslanie cirkvi. Pri takomto mylnom stotožnení jednotliví členovia sú pozbavení akejkoľvek osobnej zodpovednosti, s výnimkou zodpovednosti za vlastný prospech. Vlastný prospech jedinca spočíva potom výlučne v jeho poslušnosti voči nositeľom moci. Nikde v Novom zákone sa nenachádza žiaden dôvod k takejto ceste ku spáse, upozorňuje McKenzie.

Učiteľský úrad v cirkvi má svoje hranice. Nie je oprávnený robiť kontrolu, ani nad oblasťou vedy, ani nad oblasťou morálky. Učiteľský úrad nie je poverený, aby oznamoval ľuďom, čo majú robiť, ale aby im pomohol nájsť vlastné riešenie. Ježiš Kristus cirkev nepoveril tým, aby bola každému jedincovi učiteľom, a pre každého jedinca jeho svedomím. Pri snahe vykonať veci nemožné, predstavení cirkvi niekedy strácajú to, čo je možné. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy McKenzie.