Človek sa zásadne líši od všetkého ostatného vo svojom okolí tým, že jeho existencia nie je zapojená do všeobecných prírodných súvislostí, ale je postavená do „otvoreného“ priestoru. Je mu totiž uložené, aby sám uskutočňoval rôzne dejinné možnosti svojej sebarealizácie a v nich nachádzal vyjadrenie svojej bytosti individuálne, aj ako ľudský druh. Vzdať sa slobody by znamenalo vzdať sa seba samého. Človek musí prijať poverenie k osobnej slobode.

<strong>1. Skúsenosť so slobodou</strong>
Ľudská sloboda je najväčšou záhadou a najväčšou, najprítomnejšou istotou v ľudskom sebauvedomení, nepochopiteľnou z ničoho toho, čo skúmame kdekoľvek vo svete, ani zo živej prírody, ani z ničoho, nech by to pochádzalo odkiaľkoľvek. No táto sloboda, tam, kde je, cíti seba samu, síce nie ako vzídenú zo seba samej, ale ako sebe darovanú – lenže odkiaľ ? Ak nie zo sveta, tak odniekiaľ takpovediac pred svetom. Preto sa nikdy nestane predmetom skúmania ako nejaká vec vo svete. Až to, čo sa deje prostredníctvom nej, možno pochopiť a môže sa stať predmetom humanitných vied, pričom sama sloboda opäť uniká ( K. Jaspers ). Táto základná skúsenosť slobody, ktorú vždy predpokladáme, je východiskovým bodom filozofickej náuky o slobode. Myslenie sa musí držať „samozrejmého“, to znamená ukazovať v plnom svetle to, čo je ľudskému sebapochopeniu vždy už zjavné, aj keď len nezreteľne, a prenikať do jeho podstaty. Myslenie naopak zásadne zlyháva, keď prapôvodný fenomén akým je sloboda, popiera alebo ho chce odargumentovať. Potom sa míňa so skutočnosťou ľudského bytia a je vyvrátené našou reálnou skúsenosťou so sebou, zdôrazňuje Emerich Coreth.
<strong>
2. Ľudský etos je tvorivý</strong>
Už dlhší čas narastá v diskusiách na etické témy hlboká potreba prinavrátenia náležitých práv slovu tvorenie. Ide o to, aby sa dodal výraz elementárnej skúsenosti, že ľudský etos je vo svojej najfascinujúcejšej modifikácii etosom tvorivým, a nie reprodukovaným. Ozajstný etický čin je – ako čin umelca – objavom a tvorbou. „Pre túto jednoduchú pravdu mi kedysi otvoril oči Henri Bergson a odvtedy ju vo svojom vnútri pestujem ako jeden z najcennejších objavov, za ktorý vďačím filozofii“, hovorí Józef Tischner. Bergson rozlišuje dva druhy mravnosti : mravnosť uzavretú a mravnosť otvorenú. Uzavretú mravnosť buduje rozum pri formulovaní pravidiel rozvoja, ktorých posledným cieľom je slúžiť spoločenskému organizmu, aby sa nerozpadol vplyvom egoizmu jednotlivcov a následkom tlaku nepriateľských vonkajších síl.

Uzavretá mravnosť má defenzívny charakter. Inak je to s mravnosťou otvorenou. Tá objavuje nové hodnoty, tvorí čosi, čo ešte nebolo, neraz musí odignorovať tradičné zákony, väčšmi než rozumom sa riadi intuíciou, ktorá vidí to, čo sa vymyká schémam rozumu. Priznáva právo každého činu na to, aby sa sám odôvodnil svojou kvalitou, bez odvolávania sa na rozum a vonkajšie pravidlá. Je rozhodnutá pre etos veľkých morálnych tvorcov ľudskosti : pre etos Ježiša, Františka z Assisi, mystikov. Obe mravnosti sa ovplyvňujú : intuícia tlačí rozum, aby sa otvoril, rozum tisne intuíciu k rešpektovaniu ustáleného spoločenského poriadku. Človek potrebuje obe mravnosti. Ide však o to, aby ich navzájom zosúladil do múdrej harmónie. Etika sa zvyčajne obracia k človeku s nejakým viac či menej výrazným apelom, ktorý ukazuje, čo človek musí robiť a čo robiť nemusí. Ľudovo hovoríme, že etika chce „riadiť naše správanie“. Ale takéto konštatovanie nie je úplné. Neznamená to, že „konania“ sú pre etiku čímsi ľahostajným, ale, že etika chce apelovať hlbšie, k prameňom, z ktorých pochádzajú naše činy. Etika svojím apelom idúcim do hĺbky človeka, chce zmeniť ľudské spôsoby existencie. Vyzýva ho, aby odhalil, čo je jeho etosom, a aby to, čo odhalil, učinil vlastným spôsobom existencie. Objaviť svoj etos znamená v istej miere prestať rozmnožovať stereotypy. A prestať množiť stereotypy znamená v istej miere sa zmôcť na nejakú tvorbu. Človek idúc vlastnými cestami buduje svoj etos. Gesto Františka z Assisi, ktorý si zamiluje chudobu, a preto vráti otcovi svoje šaty, je neopakovateľné, a predsa vydáva svedectvo o niečom, čo je univerzálne. Podobne krok kňaza Kolbeho, ktorý odchádza do cely smrti namiesto priateľa z koncentračného tábora. Nadarmo by sme sa snažili ich činy odvodzovať zo „všeobecných zásad“. Zbytočne by sme sa usilovali „zdôvodniť“ ich „rozumovými pravdami“. Sú slobodným a odhaľujúcim svedectvom niečoho, čo je hodnotou samo pre seba. „Ich etos v nás pulzuje, mimovoľne sa podriaďujeme jeho pretvárajúcemu pôvabu, podobne ako sa poddávame pôvabu umeleckého diela, ktorého tvorivú konvenciu nepoznáme. ( .... ) Pôvab odhaleného etosu v nás vyvoláva reakciu, ktorú by som spolu s R. M. Rilkem rád nazval , znepokojujúcou túžbou´. ( .... ) Je to tvorivé cnenie, clivosť za akýmsi nám len naznačeným hrdinstvom“, konštatuje Tischner. Vari sa podobné skúsenosti neprejavujú aj v umení ? Či nebýva jedno výnimočné dielo prameňom inšpirácie pre ďalšie ? Ak to tak očividne je, v takom prípade treba, aby sme do našich etických reflexií vtiahli ešte jedno z etiky nemilosrdne vyhnané slovo : nadšenie.
<!-- |:1:| --> <strong> 3. Skrytý nihilizmus techniky</strong>
Moderná vôľa k moci si našla technické a vedné nástroje nebývalej sily a účinnosti. Manipuluje stále viac a viac so všetkým súcnom planéty a samotný vesmír sa berie ako masa súcna, či ekvivalentné množstvo energie. Svet degeneruje na súbor akumulovanej energie,
ktorej zmysel sa odvodzuje od onoho jediného tvora obdareného vôľou k moci, ktorá tvorí základnú hnaciu silu jeho existencie. K zmyslu techniky sa nedostávame len teoretickou aktivitou, ale aj tým, že sme konajúce tvory s jedinečnou schopnosťou slobodnej iniciatívy. Technika tvorí súčasť ľudskej schopnosti konať slobodne. Z tejto perspektívy hodnotí moderný fenomén techniky Heideggerova filozofická pokračovateľka Hana Arendtová. Z jej hľadiska spočíva nebezpečie techniky v tom, že nahradzuje slobodný postoj k životu realizovaný v myslení a konaní tým, že integruje človeka do neosobných procesov dejín, nivelizovanej ekonomiky alebo socializácie politiky ( P.M. D`Entréves ). Technika sa neosobne usiluje o vymiznutie vita contemplativa a tiež vita activa. Politická sféra štátu sa mení na jednu veľkú domácnosť konzumentov a žiadateľov sociálnych služieb. Prenikanie sociálnej dimenzie do politického života znamená despóciu neosobných vzťahov manipulujúcich jednotlivca. Nazerajúci ( kontemplatívny ) postoj k životu a ku svetu, vníma hodnoty v nespotrebnej rovine. Bytie, svet, slobodne mysliaci človek bol a je hodnotou o sebe a nie vzhľadom k niečomu inému. Podobne aj aktívny život znamená, že slobodne konajúci muž v politicky utváranej obci je mierou všetkých vecí ( Prótagorás ) v zmysle posledného účelu, ktorý sa nikdy nesmie stať prostriedkom k niečomu inému ( E. Kant ). Naopak moderná technika zredukovala konanie, u Grékov výhradne politické, na obyčajné vyrábanie, to znamená produkciu, distribúciu a užívanie bohatstva. Praxis prešla do poiésis. Vo svete techniky a ňou mobilizovaného poznania, človek nakoniec tvorí len jedno koliesko automatického článku riadenia. Vznik onoho novovekého „uštvaného tvora“ ( animal laborans ), prikovaného k montážnemu pásu tridsať až päťdesiat rokov, znamená podľa Arendtovej tragické víťazstvo modernej techniky, ktoré napáda a oslabuje možnosť slobodného života. Kde víťazia neosobné sily, je možné celkom všetko. Vláda neviditeľnej ruky neušetrí nič a nikoho. Nemá prečo váhať. Ľudský život sa zakalkuluje do nihilisticky ponímaných spotrebných ulít, stáva sa predmetnosťou ako čokoľvek iné. Tu tkvie nebezpečie nástupu nových foriem totalitarizmu, nenápadne sa vynárajúceho spoza každodenného zhonu neosobne pracujúceho sociálneho telesa, v ktorom sa slobodne žijúci jednotlivec môže stať nebezpečenstvom pre fungovanie celého systému. Všetky filmové či literárne príbehy osamelých hrdinov bojujúcich proti inštitucionálnemu zlu a jeho predstaviteľom nehovoria o ničom inom. ( V. Umlauf ).

Pretože sme už pred stáročiami zabudli viesť ozajstný dialóg, rozvíjali sa technológie, nie však naša múdrosť. Peniaze nám majú dnes čo povedať v prvom rade preto, lebo my sme prestali hovoriť k peniazom. Dnes má slovo technológia, lebo my sme s ňou nikdy neprehovorili. „Prosím vás ( .... ), využite vaše skúsenosti, ktoré ste urobili s pravdou a s Božím kráľovstvom, aby systémy tohto sveta prestali byť modlami. Využite túto skúsenosť a klaďte kritické otázky vychádzajúce z vašej viery. Ježiš nás učil, že máme ľudí milovať a veci využívať. Ale vy aj ja žijeme v krajinách, ktoré využívajú ľudí a milujú veci. Tento obrat sa udial preto, lebo sme nedokázali zmieriť vieru so svetom“, zdôrazňuje Richard Rohr. Celý čas sme boli zamestnaní pranierovaním individuálneho hriechu. Je tu však inštitucionalizovaný hriech, ktorý je z väčšej časti zodpovedný za to, že svet sa rozpadáva. Pretože sme zlo nenazvali po mene. Pretože sme zlo nevyhnali. Preto musíme nájsť nejaký ucelenejší spôsob, ako načúvať pravde. Tento ucelený spôsob počúvania nám umožní prístup k mnohým systémom, ktoré ovládajú tento svet. Ježiš Kristus je taký veľký, že vieme, že nemá strach pred žiadnou pravdou. „Preto musíme byť my, kresťania, ľuďmi, ktorí sú dostatočne slobodní integrovať psychológiu, dejiny a teológiu, antropológiu a sociológiu. Pred ničím nemusíme mať strach“, konštatuje Rohr.

<strong>4. Menej je viac – cesta k jednoduchému životu</strong>
V akom ohľade sme my bohatí ? Čo musíme obraňovať ? Ktoré princípy musíme dokazovať ? Čo nás zdržiava od toho, aby sme boli otvorení a chudobní ? Tu nejde v prvom rade o materiálne majetky, ale primárnym bohatstvom sú naše duchovné majetky, naše intelektuálne majetky. Je to moje ego, moja povesť, môj obraz o sebe, moja potreba mať pravdu, moja potreba mať úspech, moja potreba držať všetko pod kontrolou, moja potreba byť milovaný. Preto to vlastné, čo musíme opustiť, je naše ja. Nie sme naozaj slobodní, kým nie sme slobodní od nás samých, zdôrazňuje Rohr. Majster Eckhard povedal : Duchovný život má viac spoločného s odčítavaním ( substrakciou ), ako so spočítavaním. Na kapitalistickom Západe sme ale s Evanjeliom urobili nasledujúcu vec : Stále sa šplháme po rebríčku úspechov a aj Evanjelium sme urobili vecou sčítania, miesto odčítavania. Jediné, čo môžeme urobiť je „odsunúť samých seba z cesty“. Potom bude Boh viditeľný. Potom budeme môcť ľahko prijať Krista. Poznávame však, že práve toto je v skutočnosti to najťažšie. Naučili nás brať samých seba príliš vážne, aj keď sme len maličkým momentom vedomia. Ja som len maličká časť stvorenia, čiastočka, ktorá odráža len zlomok nádhery Boha. Aj to stačí. Ak toto „to stačí“ v sebe prežijeme a zacítime, už toho tam vonku nebudeme veľa potrebovať. Naozaj je to také jednoduché. Ak sme ale v sebe dosť nezažili a nezakúsili, budeme v pokušení zbierať a napĺňať sa stále viac vonkajšími vecami, aby sme nestratili pocit vlastnej hodnoty a mali pocit, že za niečo stojíme. Práve toto je však ilúzia, na ktorú poukazujú aj východné náboženstvá. Napríklad v budhizme človek dosiahne nirvánu, len keď pozná „prázdno“, či „prázdnotu“, len tým, že sa vzdá všetkých zámerov, stanovísk a kategórii. Potom môže jasne
poznávať a chápať skutočnosť a nenechať sa ovládať nejakou ideológiou. Môže viesť vedomý a plný život v prítomnom okamihu. František z Assisi nám hovorí, že máme žiť dole, lebo len tam môžeme skutočne zažiť pravdu. Túto pravdu je však ťažko pochopiť vo svete, ktorý hovorí : „Život sa odohráva v centre a nie na periférii.“ Rohr navštívil mnoho krajín tretieho sveta. Píše : „Tam som stále znova zažíval, že chudobní tohto sveta sú často oveľa šťastnejší, ako mnohí z nás. Nepotrebujú neustále projektovať svoju dušu do vecí, a preto ju môžu nájsť vo svojom vlastnom vnútri. Nemôžu totiž vychádzať z toho, že im vonkajšie veci ponúknu naplnenie. Jedna žena na Filipínach mi raz povedala : , Páter, nemáme nič okrem Boha a spoločenstva´. Myslím, že toto je jediné, čo nám Evanjelium sľubuje.“ Podľa učenia mahájánového budhizmu na najvyššom stupni mystickej skúsenosti človek poznáva, že „prázdnota“ – mimo všetky pojmy a slová – je výrazom najhlbšej skutočnosti, absolútna, toho, čo kresťanstvo nazýva „Bohom“. Od počiatku vekov sa každý človek, ktorý príde na túto zem, rodí do neistoty. Pravda nás môže dosiahnuť len tam, kde sa nachádzame na mieste neistoty, tvrdí Rohr.

<strong>5. Vášeň pre slobodu</strong>
Skutočná sloboda je hodnotou sama o sebe, nie je prvotne prostriedkom k ďalším činnostiam, alebo k získavaniu materiálnych hodnôt. Preto ju vníma len vytríbený zmysel pre realitu a pre skutočné hodnoty. Slobodná žena, či muž, existujú kvôli sebe samému a majú v moci svoje vlastné konanie, či už v zmysle vnútornej umiernenosti, alebo schopnosti konať nezávisle na tlaku verejnosti. Presne tento typ existencie prechováva umiernenú, avšak o to hlbšiu vášeň pre slobodu, pretože ju potrebuje ako vzduch pre svoj život. „Liberálny, iniciatívny občan v slobodnej obci otvorenej božskému horizontu predstavuje onú situovanosť subjektu schopného vášnivo a pravdivo čeliť deštruktívnym silám unášajúcim Európu do ríše mýtického zdania ( .... ). Platí, že slobodná žena či muž, nemôžu nad sebou zniesť neviditeľnú ruku, hoci aj nesprávne chápanej Božej prozreteľnosti bábkarského typu. Pasívnymi zbožnými ľuďmi vzývaný Boh v mýtickej podobe , deus ex machina´ vystupuje len na divadelnej scéne, a to pomocou zložitého zariadenia riadeného neviditeľnou rukou zo zákulisia. Ako Boh v dejinách koná, to pre nás zostáva tajomstvom. Ako máme konať my, to zostáva výzvou a úlohou“ ( Václav Umlauf ). Francúzsky historik a politik Alexis Tocqueville hodnotí vášeň k slobode slovami : „To, čo vo všetkých časoch k slobode priťahuje srdce niektorých ľudí, sú jej vlastné črty, jej osobitný šarm existujúci nezávisle na výhodách so slobodou spojených. Je to radosť môcť prehovoriť, konať, voľne dýchať, pod vládou jedine Boha a zákonov.“

<strong>Literatúra :</strong>
Coreth, E. : Co je člověk ? Praha : Zvon, 1994, s. 96.
D`Entrèves, P. M. : The political philosophy of Hannah Arendt, London, Routledge, 1994. In : Umlauf, V. : Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2002, s. 92 – 94.
Jaspers, K. : Šifry transcendencie. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 46.
Küng, H. : Po stopách světových náboženství. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2006, s. 175.
Küng, H., Bechert, H. : Křesťanství a buddhismus. Praha : Vyšehrad, 1998, s. 142, 150.
Rahner, K., Vorgrimler, H. : Teologický slovník. Praha : Zvon, 1996, s. 341.
Rohr, R. : Slobodní od slobody. Letting go. Dolný Kubín : Zrno, 1997, s. 151 – 153 ; 160 – 162.
Tischner, J. : Ako žiť ? Uvedenie do kresťanskej etiky. Bratislava : Serafín, 2005, s. 97 – 101.
Tocqueville, A. : L`Ancien Régime et la Révolution. In : Euvres complétes I, Paris, Gallimard, 1952, s. 217. In : Ansart, P. : Les cliniciens des passions politiques, Paris, Editions du Seuil, 1997. In : Umlauf, V. : Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2002, s. 207.
Umlauf, V. : Evropské cesty k vlastnímu Já. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury ( CDK ), 2002, s. 90 – 94, 207 – 208.