<p class="clanek_citace"><b>Dorothee Sölleová: Fantazie a poslušnost. Úvahy o budoucí křesťanské etice.</b> Praha: Kalich, 2008, 134 strán.

Kniha Dorothee Sölleovej s názvom <i>Fantazie a poslušnost </i> kritizuje poslušnosť ako abstraktnú požiadavku, ktorá človeka zbavuje vlastného premýšľania a fantázie, ku ktorým podnecuje výzva <i> konkrétnej situácie</i>. „Cnosť“ formálnej poslušnosti je podľa autorky natoľko skompromitovaná, že na ňu nie je možné teologicky nadviazať, a to ani rozlíšením na poslušnosť voči Bohu a poslušnosť voči ľuďom (Jan Zámečník).</p>

<p class="clanek_text">
<img border="1" align="right" style="margin: 10px;" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/647_Solleova.jpg" alt="" />
Vieru v Krista dnes ohrozujú najviac ľudia, ktorí ju chcú starostlivo <i>uchovávať.</i> Krista by najradšej uložili do trezoru.Skostnatenie tradície nemalo azda nikde inde tak závažné dôsledky ako pri <i>formovaní svedomia</i>. Tam, kde platia len zákonicky formulované príkazy a zákazy, sa citlivosť svedomia otupuje. K ustrnutiu tradície prispelo zvlášť učenie o <i>poslušnosti</i>. Svedomie bolo totiž formované tak, aby za zvrchovanú hodnotu bola považovaná poslušnosť. Obraz pravého kresťana bol počas mnohých storočí nerozlučne spojený práve s touto cnosťou. Poslušnosť bola najvyššou hodnotou, ktorá priamo stelesňovala sociálny a náboženský <i>ideál</i> kresťanského života. Čo to teda znamená, keď sa poslušnosť stane niečim základným? Aká spoločenská skutočnosť zodpovedá takej teológii? Môžeme od ľudí žiadať vo vzťahu k Bohu ten postoj, ktorý <i>kritizujeme</i>, keď je základom vzťahu k ľuďom alebo rôznym inštitúciam? Sölleová sa domnieva, že sme dnes ako kresťania povinní podrobiť kritike akúkoľvek poslušnosť a že táto kritika musí byť radikálna. Nikdy totiž nevieme celkom presne, <i>kto je vlastne Boh</i> a čo od nás žiada. Keď chceme o Bohu hovoriť s plnou vážnosťou musíme o ňom hovoriť v dejinnej súvislosti, zdôrazňuje Sölleová.

/n/n
Naším súčasným problémom, je skôr <i>kresťanská ideológia</i> než mýtus. Nestačí, keď sa budeme len pýtať, čo je to „v podstate“ poslušnosť. Je treba vedieť, čo sa z poslušnosti <i>stalo</i>, aby sme mohli poznať, čo sa z nej <i>môže</i> stať v budúcnosti. Dnes sa pri sebareflexii viery (premýšľania o viere) väčšinou, nestretávame s mýtom, oným farbistým a príťažlivým, pre nás však nezáväzným svetom. Zamestnáva nás skôr jeho <i>odvodenina </i>– druhotná a zdanlivo racionalizovaná <i> ideológia</i>. Keď sa odovzdáva mŕtvy mýtus ďalej, skostnatie a stane sa z neho ideológia, nadstavba, ktorá stratila <i> spojenie</i> s životnou praxou. Sölleová píše: „<i>Existencia ideológie je podľa môjho názoru, dôkazom skutočnosti, že sa teória a prax určitej skupiny ľudí od seba úplne oddelili, nemajú nič spoločné a nemôžu sa ani vzájomne korigovať. Prax sa už nadstavby vôbec netýka a nemôže ju teda ani meniť. (.....) Strnulosť je dokonalá</i>.“ Aj pojem <i>poslušnosť</i> mal v mýtickom spôsobe myslenia iný význam, než môže mať v rámci novovekého úsilia o sebaurčenie človeka. Mýtickému človeku sa zjavoval Boh bezprostredne vo svojich odkazoch, príkazoch, prírodných javoch či v rôznych životných zvratoch. Ale to, čo malo uprostred mýtu svoje oprávnenie a bolo na mieste, to sa stalo v pomýtickom období prežitkom a ten mal často len kryť záujmy tých, ktorí mŕtve mýty ešte zastávali a chceli ich odovzdávať ďalej. Tvrdenie, že viera je poslušnosť, je veta celkom formálna a obsahovo prázdna. Také tvrdenie nepotrebuje interpretáciu (výklad), ale <i>kritiku ideológie</i>. Poslušnosť je jedným z pojmov, ktoré potrebujú výklad vychádzajúci z <i>kritiky ideológie</i> a nielen z exegéze (výkladu biblických textov), konštatuje Sölleová.
</p>


<!-- |:1:| -->
<p class="clanek_text">Čo je vlastne poslušnosť? Formálne je možné popísať poslušnosť pomerne presne: ide o <i>nerovný mocenský vzťah</i>. Základom a východiskom takého vzťahu je strach pred partnerom, ktorý má väčšiu moc. Aby sme sa vyhli možnosti ďalšieho ohrozenia onou mocou, ktorej silu sme zakúsili, zvykneme si poslúchať. Budeme tomuto modelu hovoriť <i>personalistický</i>, pretože chápe poslušnosť výlučne ako osobný vzťah medzi JA – TY. Taký vzťah je možné charakterizovať rôznym spôsobom. V žiadnom prípade však nejde o vzťah, v ktorom by bolo možné osoby <i>zameniť</i>. K zmene by mohlo dôjsť len dajakým násilným aktom. Všetky tieto obrazy prenikli aj do <i>náboženského vedomia</i> ľudí a pomáhali ho utvárať. Vyžarovali moc a zároveň posilňovali v ľuďoch vedomie bezmocnosti a strachu. Okrem tejto funkcie majú aj funkciu výchovnú, politickú a sociálnu. Je to zvláštne ako sa všetky úvahy o poslušnosti, aj pri kresťanskom premýšľaní tejto otázky, sústreďujú na spôsob vykonávania, na „techniku“ poslušnosti – a <i>vecný obsah </i>pojmu sa dostáva do úzadia. Rozhodujúce nie je to, <i>čo</i> robím, ale ako pohotovo, ako presne a ako ochotne poslúchnem. Čím menej sa o prikazovaných alebo zakazovaných veciach <i>premýšľa</i>, tým viac vystupuje do popredia <i> osobný vzťah</i> medzi prikazujúcim a poslúchajúcim, hovorí Sölleová. Z hľadiska tohto ponímania nie je treba, aby poslušnosť mala dajaký <i>zvláštny obsah</i> , aby slúžila dajakému vonkajšiemu <i>cieľu. </i>Cieľom je už<i> vlastné naplnenie poslušnosti</i>. V zásade platí, že výlučne personalistické úvahy o poslušnosti sa nezaoberajú otázkou, k <i>čomu</i> poslušnosť vedie. <i>Svet </i>sa pre ňu ocitol na vedľajšej koľaji, je degradovaný na príležitosť k pestovaniu formálnej poslušnosti. Nezáleží príliš na tom <i>čo </i>sa robí. Ide predovšetkým o to, aby sa poslušnosť čo najpresnejšie zacielila na onú <i>vyššiu moc</i>, ktorej sa dáva plne k dispozícii. Poslušnosť sa tak stáva slepou – slepou voči svetu. Úkon poslušnosti <i>má hodnotu sám o sebe</i>, ale nemá žiadny význam pre vonkajší svet. Bezobsažná a slepá poslušnosť, ktorá len plní príkazy a nariadenia odmieta totiž akúkoľvek <i>zodpovednosť </i>za ich následky. Nestará sa o následok, <i>len</i> poslúcha. Počiatkom roku 1967 sa juhovietnamskej vláde ospravedlnil americký letec, ktorý omylom bombardoval školu, v ktorej bolo dvadsaťsedem detí. Jeho ospravedlnenie jasne svedčí o tom, že onen vojak nemal pocit viny. Taká poslušnosť teda dokonca plní dôležitú spoločensko – hygienickú funkciu: chráni ľudí pred <i>pocitmi viny</i>, vysvetľuje Sölleová.
/n</p>
<!-- |:2:| -->
<p class="clanek_text">
Je však slepá poslušnosť jedinou možnou, podobou poslušnosti? Neexistuje iný model poslušnosti, ktorý by nevnímal človeka len vo vzťahu JA –TY, ale v onom pôvodnom podvojnom vzťahu JA –TY <i>a</i> JA – ONO? Potom by sme mohli onú výlučne personalistickú a teda nevecnú podobu poslušnosti nahradiť <i>inou</i> podobou. Poslušnosť by potom bolo treba chápať ako vzájomný vzťah dvoch činiteľov : prikazujúceho, poslúchajúceho a obsahovej stránky príkazu, to znamená určitej <i>veci</i>. Sölleová sa domnieva , že „<i>celá problematickosť poslušnosti – po formálnej stránke – spočíva v tom, že sa prehliadol podvojný charakter tohto vzťahu a menil sa na vzťah priamočiary, jednostranný. (....) Autoritatívne myslenie a vecnosť sa navzájom vylučujú</i>.“ Už v Starom zákone poslušnosť súvisí so súdom a právom. Nie je nikdy chápaná výlučne personalisticky, má svoj <i>vecný obsah</i>. Poslušnosť, ktorú Starý zákon žiada, volá človeka k budovaniu, utváraniu sveta, ktorý bol človekom zverený. Je výsledkom vzťahu dvoch faktorov: <i>Boh</i> (prikazujúci) žiada poslušnosť od človeka (poslúchajúceho) pre <i>svet </i>(obsah). Zmyslom Božieho príkazu teda je, aby človek v poslušnosti utváral svet, podľa práva ľudsky formoval spoločnosť. Ponímanie sveta, ktoré formovalo personalistický model poslušnosti, bolo zrejme ovplyvnené skôr antikou než hebrejským myslením. Grécke myslenie totiž nepozná úlohu meniť, utvárať svet. Svet je niečo <i>dané</i>, hotové, čo je treba len chrániť a udržiavať v poriadku. Dejiny prebiehajú v prirodzených cykloch. Biblické chápanie však vidí svet v <i>pohybe</i> k určitému cieľu a preto personalisticky zúžené chápanie poslušnosti nemôže zodpovedať Božiemu zámeru so svetom. Chráni totiž len <i>súčasný </i>stav, je teda namierené <i>proti </i>budúcnosti, proti pohybu vpred. Mali by sme sa však pýtať aj na <i>antropologické </i>predpoklady. Prečo sa v rámci tohto kresťansko – personalistického modelu poslušnosti premýšľa tak bezobsažne, autoritatívne a jednostranne? Človek je podľa tohto ponímania určený predovšetkým svojím <i>vzťahom ku Stvoriteľovi</i>. Poslušnosť je primeranou reakciou tej bytosti, ktorá vie, že je <i>stvorenie</i>. Len v nej sa človek prijíma ako stvorenie, a tak umožňuje, aby sa v jeho osobe uskutočňovala Božia vôľa, vôľa Stvoriteľa, toho, kto človeka oslovuje. Ježiš Kristus je <i>pravzor</i> tejto poslušnosti stvorenia. Vyznáva, že všetko dostal od Boha, odovzdáva sa v plnosti Božiemu súdu, vydáva sám seba Bohu. Poslušnosťou sa tu rozumie <i> úplne odovzdanie</i> (teda výlučne osobný vzťah zbavený akejkoľvek stopy vecnosti). Ten, kto poslúcha stráca celkom zmysel pre svet a počuje len volanie nevyspytateľného Stvoriteľa, svojho TY. Celá oblasť <i>vecnosti</i>, vzťahov JA – ONO, oblasť, v ktorej sa treba osvedčiť svojím úsilím, svojou aktivitou pri premene sveta, sa z toho modelu stratila. Človek sám sebe rozumie ako náprotivku, považuje sa za TY toho Boha, ktorý si na neho robí nárok. V tomto zmysle je personalistický model poslušnosti modelom čisto <i>náboženským</i>. Možno nikde inde sa tento náboženský <i>vzťah </i>neobjavuje v tak čistej podobe ako v poslušnosti človeka, ktorého vôľa sa <i>stotožňuje</i> s vôľou toho, kto ho volá, zdôrazňuje Sölleová. Autorka sa však pýta či je táto „náboženská antropológia“, ktorá považuje poslušnosť za podstatnú vlastnosť človeka odovzdaného Bohu skutočne biblická a kresťanská. Chcel Ježiš Kristus skutočne, aby sme sa naučili predovšetkým <i>poslúchať</i>?
/n
</p>

<!-- |:3:| -->
<p class="clanek_text">
V Ježišovej zvesti sa stretávame s iným ponímaním <i>poslušnosti</i>. Východiskom je vždy <i>situácia, </i>v ktorej ľudia žijú a v ktorej sú oslovovaní. Človek sa rozhoduje až keď začne niečo robi<i>ť, </i> <i>nie vopred</i>. Až v akcii <i>poznáva</i> <i>Božiu</i> vôľu. Sám sa musí <i>rozhodnúť</i>, čo má robiť, nie je len pasívnym vykonávateľom uložených príkazov. <i> Autonómia</i> ľudského subjektu je plne zachovaná. <i>Božia vôľa</i> neprichádza s heteronómnými požiadavkami, nie je <i>vopred</i> stanovená. Každá <i>situácia</i> znamená pre človeka nový, vopred nevypočítateľný podnet, nové východisko. Poslušnosť človeka <i>nevyžaduje </i>Boh, ako všeobecná a nadčasová skutočnosť. Moju odpoveď <i>žiada</i> určitá konkrétna situácia a len jej <i>prostredníctvom</i> ma volá Boh. A tak keď nie je možné vopred s istotou stanoviť Božiu vôľu ani predvídať situáciu, nemôže sa ani <i>odpoveď</i> človeka zrodiť inak než v konkrétnom rozhodnutí určitej chvíle. Nemôže ju stanoviť a zaručiť žiadna norma, zdôrazňuje Sölleová. Ježišov pohľad na svet je <i>vecný</i> a preto je vždy možné ho usporiadať novým a lepším spôsobom než doteraz. Na vopred daný stvoriteľský poriadok odpovedá človek svojou poslušnosťou a tak prijíma <i>zodpovednosť</i> za poriadok sveta. V tom je základ jeho autority, ktorá ho oprávňuje k nadvláde nad „nedospelými“. Vo vecnom – oslobodenom ponímaní poslušnosti, ako ho zvestuje <i>Ježiš Kristus</i> je to inak. Základom stvorenia je <i>sloboda </i>a možnosť vývoja. Keď Ježiš Kristus človeka k tejto slobode <i>oslobodí</i>, nebude už človeku záležať predovšetkým na tom, aby sa podieľal na zodpovednosti za poriadok sveta, ale bude sa snažiť svet <i>zmeniť</i>. Nevyhnutnou silou k tomuto premieňaniu je <i>spontánnosť</i>. Človek mení, vynachádza, podnecuje – uvádza veci do pohybu. Spontánnosť ho vedie k <i>novej slobode</i>. Ľudia, ktorí vyrastajú v tomto kolobehu, nie sú vedení k tomu, aby sa vtesnali do nejakého poriadku, ale aby sa učili slobode. Ježiš oslobodzuje k spontánnosti. Požaduje to, čo <i>daný</i> poriadok sveta nepredpokladá. Svet dospeje k svojmu definitívnemu usporiadaniu až v <i>budúcnosti</i>. Človek musí Božiu vôľu ešte len hľadať a nachádzať. Budúcnosť sveta zostáva stále <i>otvorená</i>, vysvetľuje Sölleová.
/n</p>
<p class="clanek_text">
Poslušnosť a nedostatok <i>šťastia</i> spolu súvisia. Ochota obetovať sa ( chápaná ako stelesnenie cnosti, ako životný údel neodvolateľne sprevádzajúci niektoré role – napríklad rolu ženy, či matky) je zhubná a nebezpečná. Skutočné <i>sebaobetovanie</i> je možné až vtedy, keď človek dosiahol určitý stupeň <i>sebauvedomenia</i>. Pravú obetu môže (za určitej situácie) priniesť len ten človek, v ktorom sa prebudila jemu vlastná schopnosť <i>lásky</i> a ktorý vďaka nej prežíva toľko <i>šťastia</i>, že z neho môže dávať aj iným. Tým je položený pevný základ jeho <i>osobnosti</i>, založená vlastná identita. Čím viac šťastia človek pociťuje tým viac má schopností k skutočnej obeti. Čím je človek šťastnejší, tým ľahšie sa dokáže niečoho vzdať. Keď sa niekto obetuje v tomto pravom zmysle, nebude zrejme svoj čin označovať výrazom „obetovať sa“, ba možno ani výrazom „poslúchať“. Tieto slová totiž nevychádzajú zo <i>zmyslu</i>, z cieľa činu, ale zdôrazňujú skôr výkon, námahu, ktorú treba vynaložiť, pripomína Sölleová. Ľudská schopnosť tvoriť, uvádzať niečo do pohybu, potešenie zo začatého diela, ktoré potom pokračuje nezávisle od nás a s ktorým je preto spojené určité riziko, to všetko pri čom sa uplatňuje <i>tvorivá spontánnosť</i>, prináša človeku pocit <i>šťastia</i>. Také šťastie je ohrozené konzumným myslením, pre ktoré šťastie znamená zisk, vlastníctvo a spotrebu. Ku šťastiu má predsa človek prísť podľa takého myslenia náhodou – napríklad pri šťastnom kupovaní a nie si ho vytvárať! Sölleová hovorí: „<i>Nový skutočne šťastný človek nielen konzumuje a prijíma, čo mu náhoda prihrá, ale sám vytvára iný svet. Pre také šťastie existuje aj iný termín: byť synom Božím</i>.“
</p>

<p class="clanek_text">Sölleová sa zmieňuje ešte o jednej ľudskej cnosti, ktorej sa najlepšie darí tam, kde je šťastie. Má na mysli <i>fantáziu</i>. O fantázii máme často mýlne predstavy. Predpokladáme, že je to niečo ako talent, ktorý je jednému človeku daný a druhému chýba. Podobne, ako má niekto talent pre hudbu, a niekto vôbec nie. Považujeme ju za schopnosť obrazotvornosti, schopnosť odpútať sa snením od reality. To je však povrchný pojem fantázie. Vo svojej pravej podobe je fantázia určitou formou <i>slobody</i> a tú človek, môže vo svojom živote dosiahnúť. Fantázia vyrastá – ako napokon každá cnosť – z nášho vyrovnávania sa s okolím, z rozhovorom so svetom, z výchovy, ktorú sme dostali, alebo ktorou uvedomele prechádzame. Človek teda môže v priebehu života svoju fantáziu rozvíjať, alebo naopak – čo sa stáva častejšie – môže fantáziu strácať, jeho životné plány sa môžu stávať stále chudobnejšie. Ježiš uzdravoval ľudí a nepozeral sa na to, či sú mu vďační, alebo nie. Plnil ľuďom priania a nepýtal sa či sú oprávnené. Nechával voľné pole <i>fantázii</i> a nepozeral sa na zaužívané poriadky. Neplnil žiadne príkazy, ale <i>menil situáciu</i> ľudí, s ktorými sa stretával. Jeho tvorivá fantázia <i>nadväzovala</i> na ľudské situácie, začínala pri nich ale ďaleko ich presahovala. Konvenčný obraz Ježiša dával vždy vyniknúť jeho poslušnosti a ochote k obeti. Sölleová píše: „<i>Zdá sa mi však, že jeho život vystihneme presnejšie, keď podčiarkneme predovšetkým jeho fantáziu prameniacu zo šťastia. Dokonca aj jeho smrť by sme chápali nesprávne, keby sme jej rozumeli ako tragickému stroskotaniu nešťastného človeka. (......) Ani v smrti neodvolal svoj výrok, Ja som život!“</i> Vyslobodení ľudia sa púšťajú do dobrodružstva nového života – <i>s fantáziou</i>, ktorá vytvára slobodu a dokáže objaviť šťastie pre druhých. Existuje úzka obsahová súvislosť medzi šťastím, osobnosťou človeka (jeho „ja“) a fantáziou. Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Sölleová.</p>