<p class="clanek_citace"><b>Jacob Neusner : Rabín mluví s Ježíšem. </b> Brno : Společnost pro odbornou literaturu – Barrister & Principal, 2008, 171 strán.</p>
<p class="clanek_text">
„V tejto knihe celkom priamočiare a neapologeticky vysvetľujem prečo by som sa nepridal k Ježišovým učeníkom, keby som sa ocitol v izraelskej krajine prvého storočia. Nesúhlasil by som – dúfam, že zdvorilo – , ale z dobrých dôvodov a na základe pádnych argumentov a faktov. Keby som vypočul, čo Ježiš povedal vo svojej ,reči na vrchu, zo závažných a opodstatnených dôvodov by som za ním neišiel“. (Jacob Neusner)</p>
<p class="clanek_text"><img border="1" align="right" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/653_rabin.jpg" style="margin: 10px;" />
Podla Neusnera sa židia i kresťania doteraz vyhýbajú tomu, aby sa vyrovnali priamo s bodmi, v ktorých sa zásadne rozchádzajú, nielen pokiaľ ide o Ježišovu osobu a jeho nároky, ale predovšetkým vo veci jeho <i>učenia</i>. On hlásal, že mení a zlepšuje : „Počuli ste, že bolo povedané (....), ale<span style="">  </span><i>ja hovorím</i> (...).“ Píše : „<i>My židia hájime názor</i>, <i>a to je moja námietka do diskusie</i>, <i>že Zákon bol a je dokonalý a nijako nepotreboval vylepšenie</i>, <i>a že judaizmus postavený na Zákone</i>, <i>prorokoch a písmach</i>, <i>pôvodne ústnych častiach Zákona zapísaných v Mišne</i>, <i>Talmudoch a Mindrášoch</i>, <i>bol a je tým</i>, <i>čo si Boh praje pre ľudstvo</i>.“ To, čo Boh oznámil Mojžišovi na vrchu Sinaj a čo Mojžiš zapísal ako Zákon, je nám spoločný súbor faktov. Jeden problém, dohodnutý postup a spoločný súbor faktov – to sú požiadavky pre serióznu a podloženú rozpravu s argumentáciou. <i>Zákon</i> je legitímnym kritériom pravdy, pretože ho uznávajú obe strany sporu. Autor sa vo svojej knihe pokúsil popísať vývoj pozadia <i>nezhody</i> medzi Ježišom a Zákonom, a naznačil, aké argumenty by Ježišovi predkladal, aby presvedčil jeho i jeho okolie, že ich názor na Zákon – na to, čo Boh od ľudstva žiada – je v dôležitých a podstatných bodoch <i>nesprávny</i>. A prečo by ho v dôsledku toho, že sa toto zvláštne učenie natoľko odchyľuje od Zákona a zmluvy z vrchu Sinaj ani dnes <i>nemohol nasledovať</i>. Nie je to preto, že by bol tvrdohlavý a pochybovačný. Dôvodom je, že verí, že Boh nám dal <i>iný</i> Zákon, než aký učí Ježiš, a že ten Zákon, ktorý dostal Mojžiš na Sinaji, je <i>merítkom</i> pre Ježišov zákon, pretože určuje, čo je pravda a čo lož, čo je správne a čo nesprávne, čo platí aj pre všetky ostatné zákony, ktoré ľudia chcú učiť v Božom mene. Neusner by s Ježišom chcel diskutovať o tom, ako sa jeho učenie <i>zhoduje</i> so Zákonom. „<i>Stanovil som tým kritérium pravdy</i>, <i>ktoré je vhodné len pre moju argumentáciu</i>, <i><span style=""> </span>a pre jeho nie</i> ? <i>Pochybujem</i>, <i>lebo Ježiš výslovne prehlásil</i>, <i>že neprišiel Zákon zrušiť</i>, <i>ale naplniť</i>.“ (Mt 5, 17 – 20) Keď niekto stojací mimo kresťanstva bude chcieť – ako autor vo svojej knihe – viesť dialóg s Ježišom, musí si vybrať, <i>s akým</i> Ježišom vlastne. Neusner sa rozhodol diskutovať s <i>Matúšovým Ježišom</i>. Prečo ? „<i>Vybral som si</i> (<span lang="SK">....) <i>obraz Ježiša Krista</i>, <i>ako ho</i>, <i>kresťansky povedané podáva evanjelium podľa svätého Matúša</i> – <i>kvôli všeobecnej zhode</i>. <i>Matúšovo evanjelium je </i>, <i>najžidovskejšie´</i>, <i>pretože kladie dôraz na témy týkajúce sa Zákona a židovského ľudu</i>, <i>ku ktorému Ježiš hovoril</i>.“ Neusner trvá na tom, aby sme sa s Ježišom stretli na jeho vlastnej pôde a považovali za<span style="">  </span><i>fakt</i> to, čo Matúš tvrdí, že povedal, pretože berie jeho evanjelium vážne. Pri písaní knihy „<i>mám stále na zreteli</i>, <i>že píšem o inom než svojom Bohu</i>, <i>ktorému sú adresované zbožné modlitby a bohoslužby</i>, <i>a zasvätené ľudské životy</i>, <i>že nepíšem o človeku</i>, <i>ale o vtelenom Bohu</i>, <i>ku ktorému sa obrovské množstvo ľudí obracia s nádejou na večný život</i>“, pripomína autor. V žiadnom prípade <i>nespochybňuje</i> vieru veriaceho. Rovnako nechce zvonku posudzovať v čo veria iní ľudia. Zároveň naznačuje cieľ svojich úvah : „<i>Bol by som hrdý</i>, <i>keby mi čitatelia</i> – <i>kresťania mohli odpovedať:,</i> <i>Áno</i>, <i>zamysleli sme sa nad spornými bodmi</i>, <i>o ktorých sa zmieňujete</i>, <i>a keď sme ich premysleli a v duchu sformovali námietky</i>, <i>priviedlo nás to k hlbšej viere v Ježiša Krista ako doteraz´</i>. <i>A nič by mi neprinieslo väčšie uspokojenie</i>, <i>než keby som od židovských čitatežov mohol počuť</i> : ,<i>Teraz chápem</i>, <i>prečo som tým</i>, <i>čím som</i>, <i>a som hrdý na to</i>, <i>čím som</i>´.“</span>

<!-- |:1:| > <span lang="SK"><!if !supportEmptyParas--> To, čo dnes poznáme pod názvom „reč na vrchu“ zachytené v Matúšovom evanjeliu<span style=""> </span>(Mt 5 – 7), tvorí hlavné<span style="">  </span><i>jadro</i> Ježišovho učenia. Ježiš sa na vrchu neobracia k „<i>celému Izraelu</i>“, ku ktorémukoľvek jeho príslušníkovi, k jedincom i rodinám. Vyjadruje sa k našim životom, ale nie k celému svetu, v ktorom žijeme. Môžeme počuť posolstvo týkajúce sa našej rodiny, dospievajúcich i starnúcich, ale nie <i>celej komunity</i>, štátu, budúceho spoločenského zriadenia, čo na tomto svete k <i>večnému Izraelu</i> patrí. „ <i>Ale ja by som chcel počuť oznámenie</i>, <i>ktoré sa netýka len mňa samého</i>, <i>môjho života a mojej rodiny</i>, <i>ale nás všetkých</i>, <i>večného Izraela</i>, <i>ktorý stál na Sinaji nie ako nejaký pestrofarebný dav</i>, <i>ale ako ľud Boží</i>, <i>deti Abrahámove</i>, <i>Izákove a Jakubove</i>. <i>Sám Ježiš</i>, <i>ako sa dozvedám od Matúša</i>, <i>je syn Dávidov a syn Abrahámov</i>. <i>Ale keď stojí na vrchu</i>, <i>svojich poslucháčov nevidí </i>“, hovorí Neusner. Práve onen posun od sinajského „my“ k „ja“ v duchu zákona galilejského učenca, znamená významný Ježišov krok – <i>nesprávnym smerom</i>, myslí si Neusner. Akým vlastným výkladom Zákona je možné učenie Zákona vylepšovať a pritom nerešpektovať jeho <i>zdroj</i>, ktorým je Boh ? Ocitáme sa teda zase na začiatku – stojíme pred problémom, ako <i>v rámci Zákona</i> chápať učiteľa, ktorý sa stavia <i>mimo</i> neho. Z obšírneho výpočtu Ježišových naučení na mnohých miestach zisťujeme, že hlavnou témou vôbec nie je Ježišovo učenie, ale jeho <i>postava</i>. Teda hneď od prvého dňa je mi jasné, že keď som neuveril v ono<span style="">  </span><i>ja</i>, ktoré sa stavia nad Zákon a proti nemu, bude pre mňa nesmierne obtiaž</span><span lang="SK">né pochopiť slová, ktoré počúvam. Neusner hovorí, že keby nasledoval Ježiša, musel by <i>opustiť Boha Izraela</i>. Zdôvodňuje to takto : „<i>Keď Boh hovorí skrze Mojžiša</i>, <i>hovorí k celému Izraelu</i>, <i>ale váš majster hovorí k vám</i>. <i>My ostatní zostávame mimo</i>. <i>A Boh nepozná v Izraeli outsiderov</i>, <i>jedine hriešnikov</i>, <i>a tým Zákon nariaďuje</i>, <i>aby sa kajali</i>.“ Sila Ježišovej „reči na vrchu“ zasahuje hlavne jeden rozmer ľudskej existencie, a to ten individuálny. Na ostatné dva rozmery ľudskej existencie, spoločenstvo a rodinu, sa zabúda. </span>

<span lang="SK"><!if !supportEmptyParas> Ježišovo učenie o prikázaní týkajúcom sa rodiny „<i>Cti svojho otca a svoju matku</i>, <i>aby si dlho žil na zemi</i>, <i>ktorú ti dá Pán</i>, <i>tvoj Boh</i> !“ (Ex 20, 12) je ohromujúce a alarmujúce. Priamo totiž protirečí Zákonu, lebo hovorí : „<i>Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi</i>, <i>dcéru proti matke</i> ...“ (Mt 10, 35). Ako hovorí Desatoro, večný Izrael vlastní zem, pretože ctí otca a matku. V kontexte Ježišovho posolstva by sme sa však mohli dozvedieť, že nasledovať Ježiša znamená jeho výzvu <i>nadradiť</i> láske k rodičom (porov. Mt 10, 37nn). Keď však urobím, čo on hovorí, opustím otca i matku, bratov a sestry, ženu a deti – čo potom znamená<span style="">  </span><i>patriť k Izraelu</i> ? Keď totiž všetci urobíme, čo Ježiš požaduje, rodiny sa rozložia, domácnosti rozpadnú, a čo potom bude držať obec a krajinu pohromade, keď rodina, jej stavebný kameň nebude ? Keď chcem Ježiša nasledovať, znamená to, že musím <i>porušiť</i> jedno z prikázaní Desatora ? V predstave Zákona „Izrael“ tvorí <i>rodinu</i>, to znamená „Izrael“ tu a teraz, v neskoršej kresťanskej terminológii „pozemský Izrael“, súčasnú, živú, prítomnú rodinu Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jakuba a Ley a Ráchel. Izraeliti sa modlia k Bohu, ktorého poznávajú v prvom rade prostredníctvom svojej <i>rodiny</i>, a je to Boh Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jakuba a Ley a Ráchel. K vysvetleniu, kto tvorí <i>večný Izrael</i>, používajú učenci metaforu <i>rodokmeňa</i>, pretože ten ako východisko upozorňuje na pokrvnú spriaznenosť v rodine, ktorá je <i>základom</i> spoločenskej existencie Izraela. Ježiš robí niečo podobné, keď túto metaforu obracia na hlavu – moja rodina, to sú ľudia, ktorí plnia </span><em><span lang="SK">Božiu vô</span><span lang="SK">ľ</span><span lang="SK"><i>u</i></span></em><span lang="SK">, čím sa genealógia nahradzuje <i>čistou zbožnosťou</i> (Mt 12, 46 – 50). Z toho dôvodu považujem prikázanie týkajúce sa povinnej úcty k otcovi a matke nie za súkromné, ale za <i>verejné</i>, spoločenské a štatutárne. „<i>A</i> <i>Ježiš spochybňuje prvenstvo rodiny na stupnici mojich povinností a ústredné miesto rodiny v spoločenskom poriadku</i>“, zdôrazňuje Neusner. Takže aj tu môžeme znovu pozorovať, ako veľmi <i>osobné</i> ohnisko má Ježišovo učenie : v jeho ohnisku je <i>on sám</i>, nie jeho zvesť. Úcta k rodičom je svetským <i>náprotivkom</i> úcty k Bohu. Neusner píše : „<i>Teraz viem</i>, <i>že len Boh odo mňa môže žiadať to</i>, <i>čo požaduje Ježiš</i>. <i>Takže pokiaľ nemôžem odpovedať</i> (....) , <i>Áno</i>, <i>nasledovaním Krista nasledujem Boha</i>´, <i>potom ani nemôžem nasledovať tohto majstra</i> (<i>Ježiša</i>) <i>na ceste</i>, <i>ktorú</i></span> <i><span lang="SK">mi</span></i><span lang="SK">, <i>ako sám hovorí</i>, <i>otvára</i>“.

<!-- |:2:| > </span><span lang="SK"><!if !supportEmptyParas--> Zákon považuje <i>sabat</i> (sobotu) za základ pre budovanie <i>svätého života</i> (porov. Ex 16,<span style="">   </span>29 – 30). Ide o to, že v ten deň Izraeliti nemyslia na stvorenie, ale na oslavu stvorenia. Je to deň <i>ocenenia stvorenia</i>. V otázke soboty nejde o <i>etiku</i> („je dovolené konať dobro“). Sobota je <i>posvätná</i>, a podľa Zákona byť <i>svätý</i>, je byť ako Boh, vysvetľuje Neusner. Keď si všíma chovanie Ježišových učeníkov, teda zbieranie klasov v sobotu, čo je skôr než oslava stvorenia otrocká práca, žiada si vysvetlenie. Ježiš argumentuje skutočnosťou, že si Dávid a jeho družina vzali jedlo vyhradené kňazom (Mt 12, 3n). Z toho vyplýva, že keď sme hladní, smieme urobiť, čo je k získaniu potravy nutné. Keď Ježiš ospravedlňuje konanie svojich nasledovníkov tým, že v Chráme kňazi konajú obrady, takže je v poriadku to robiť aj tu, jeho argumenty majú nesmiernu váhu, pretože to, čo o sebe prehlasuje, sa svojím ďalekosiahlym významom rovná jeho pokynu opustiť otca i matku a nasledovať ho<span style=""> </span>(porov. Mt 12, 5). Pre pochopenie Ježišových slov – a aj autorovho prekvapenia z nich – musíme vedieť, že Chrám a svet mimo neho sú si navzájom zrkadlovo podobné. To, čo sa robí v Chráme, je <i>pravý opak</i> toho, čo sa robí všade inde. Keď teda Ježiš hovorí, že je tu <i>niekto</i> väčší než Chrám (Mt 12, 6), môže tým myslieť len to, že <i>on</i> a jeho <i>učeníci</i> môžu v sobotu (sabat) robiť to, čo robia, pretože im patrí rovnaké miesto ako kňazom v Chráme. Sväté miesto sa <i>presunulo</i>, teraz ho tvorí skupinka učeníkov a ich majster. Ježišova formulácia, že v konaní učeníkov nejde o sabat, ale o Chrám, je skutočne nový pohľad na vec. Nevyjadruje sa teda k tomu, či sa má sabat sláviť alebo nie, ale kde a čo vlastne je tým <i>Chrámom</i>, kde sa počas sabatu robia veci, ktoré sú inde zakázané. Ježiš ide ešte ďalej – to že práve počas sabatu je dovolené klásť na oltár pokrmy obetované Bohu a Ježišovi učeníci si smia v ten deň pripravovať jedlo, je skutočne odvážny posun, domnieva sa Neusner. Pokiaľ ide o pokyny, čo počas sabatu robiť a nerobiť, nezáleží tu na väčšom alebo menšom uľahčení, ale na tom, že Ježiš si nárokuje požiadavku vlády : „<i>Syn človeka je pánom aj nad sobotou</i>“ (Mt 12, 8). Tieto rady len vyjadrujú konkrétnym spôsobom ove</span><span lang="SK">ľ</span><span lang="SK">a hlbšie presvedčenie, a pokiaľ skutočne tieto slová Ježiš predniesol – čo pre potreby diskusie musíme pripustiť – potom im úmyselne dal ten význam, že Ježiš a jeho učeníci tvoria <i>novú entitu</i> (skutočnosť), ktorá nahradzuje tú starú. Neusner kladie otázku Ježišovmu učeníkovi : „<i>Je to skutočne tak</i>, <i>že váš majster</i>, <i>Syn človeka</i>,<span style="">  </span><i>je pánom aj nad sobotou</i> ? (....) <i>Je potom vaším pánom Boh</i> ? To je klúčová otázka.</span>

<span lang="SK">Podrobnosti k Desateru Božích prikázaní, teda či ctiť rodičov, alebo nasledovať Krista, </span><span lang="SK">alebo dodržiavať sabat ako deň zasvätený Bohu, alebo považovať Syna človeka za pána nad sobotou, majú len vedľajší význam. Všetky sú dôležité, ale len ako ilustrácia základnej Ježišovej témy. Ale čo vieme povedať k najdôležitejšej otázke, od ktorej všetko závisí a ktorá znie : <i>Čo odo mňa Boh žiada</i> ? <i>Ako sa mám prepracovať k tomu</i>, <i>čo odo mňa chce Boh</i>, <i>kvôli čomu ma stvoril</i> ? Ježiš rovnako ako ostatní židia vedel, že <i>Zákon</i> na túto otázku dáva odpoveď, a všetkým nám je jasné, že sa to, čo robím v tomto živote, spolupodiela na tom, čo so mnou bude vo večnosti. Otázka bohatého mladíka v evanjeliu (Mt 19, 16) je na mieste, pýta sa ako zrelý človek a od Ježiša vlastne chce, aby nám všetkým povedal – potom ako bolo všetko povedané a vykonané – na čom v skutočnosti záleží <i>najviac</i>. Pri uvedomení si ľudskej nedokonalosti nikto nemôže žiadať ako podmienku večného života <i>dokonalosť</i> (porov. Gn 6, 5 – 6). Zdá sa, že Ježiš odpovedal na otázku, ktorú mladík nepoložil, a on možno na svoju otázku <i>nedostal</i> odpoveď. On chcel vedieť, aké <i>dobré skutky</i> má konať (Mt 19, 18n). Nesnažil sa dosiahnuť dokonalosť. Ale keď mu Ježiš povedal, <i>ako</i> má byť dokonalý (Mt 19, 21), ohrozuje to ten život, ktorý sľubuje : „<i>Ak chceš vojsť do života</i>, <i>zachovávaj prikázania</i> !“ (Mt 19, 17). Keď Ježiša počúvne, čo s ním bude ? Vzdá sa domova a rodiny, pretrhne putá so všetkým a s každým okrem neho : „<i>Predaj čo máš</i>, <i>rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi</i>. <i>Potom príď a nasleduj</i><span style="">   </span><i><span style=""> </span>ma</i> !“ (Mt 19, 21). Teda sme sa zase vrátili ku konkrétnym otázkam : ctiť rodičov, alebo slúžiť Ježišovi ? Pripomínať si sabat, alebo uznávať majstra ? Má takto byť kladená<span style="">   </span>otázka ? Poznáme voľbu medzi majetkom a Zákonom, tak prečo nie medzi majetkom a Ježišom ? Je to rovnaká rovnica, ale miesto Zákona je tu Ježiš. Neusner hovorí : „<i>Predsa mám dojem</i>, <i>že keď sa od dokonalosti dostávame k </i>, <i>nasleduj ma</i>´, <i>ide o zásadnú redukciu</i>“. Ježiš sa k tejto otázke znovu vracia, a to priamo a jednoducho – čo vlastne Zákon odo mňa žiada ? Už nie <i>Čo</i> mám robiť, aby som dostal, čo chcem, ale úprimnejšie a svätejšie – len <i>Čo</i> odo mňa Boh žiada ? A Ježiš tu odpovedal poučením Zákona, povedal ľuďom, čo v Zákone našli izraelskí zákonníci, ako ich Zákon zaväzuje odpovedať : „<i>Milovať budeš Pána</i>, <i>svojho Boha</i> (.....) <i>Milovať budeš svojho blížneho ako seba<span style="">   </span>samého</i> !“ (Mt 22, 37 – 39). Z tohto učenia nemôže urobiť výnimku žiadny znalec Zákona. Keď máme pochopiť, musíme najprv preskúmať <i>kontext</i>, do ktorého je vložené druhé z oboch prikázaní ; Pán vravel Mojžišovi : „<i>Hovor celej izraelskej pospolitosti a povedz im</i> : <i>Buďte svätí</i>, <i>lebo ja</i>, <i>Pán</i>, <i>váš Boh</i>, <i>som svätý</i> ...“ (Lv 19, 1 – 2). Keby som mal zvoliť jedno z týchto „hlavných prikázaní“ Zákona, bol by som povedal Ježišovi : „<i>Majstre</i>, <i>je ešte tretie </i>: , <i>Buďte svätí</i>, <i>lebo ja</i>, <i>Pán váš Boh</i>, <i>som svätý</i>“´“ hovorí Neusner. Je to prikázanie, ktoré sa netýka bezprostredne jedinca osobne a jeho lásky k Bohu, ani</span> <span lang="SK">jeho vo vzťahu k niekomu inému, ale <i>celého Izraela</i>. Preto sa autor znovu pozastavuje nad tým, akému okruhu poslucháčov Ježiš adresuje svoje slová. Ide o jedinca, ktorý sa usiluje o spásu, o <i>súkromnú osobu</i>, hľadajúcu Boha. Je správne, že cituje poučenia zo Zákona, ale Zákon hovorí aj o tom rozmere ľudskej existencie, ktorý v týchto Ježišových slovách nie je braný do úvahy – je to spoločenstvo ako <i>celok</i>, všetci spolu, dnešným jazykom povedané <i>spoločenský poriadok</i>. Prečo nepočujeme nič o tomto treťom rozmere ľudskej existencie, ktorý dopĺňa život človeka vo vzťahu k sebe a vo vzťahu jedného človeka k druhému ? Čo náš vzťah k Bohu ? Bohu záleží na ľudstve ako <i>celku</i>. „<i>Preto si myslím</i>, <i>že to</i>, <i>čo Ježiš nepovedal</i>, <i>nadobúda veľký význam</i> ; <i>hovoril ku mne</i>, <i>ale nie k nám</i> – <i>v jeho výklade základných učení Zákona sa neprihliada k svätému a večnému Izraelu</i>. (.....) <i>Keďže Ježiš poznal Zákon prinajmenšom rovnako dobre ako všetci ostatní</i>, <i>vlastným výberom zdôraznil</i>, <i>čo je dôležité</i>, <i><span style=""> </span>a prešiel mlčaním to</i>, <i>čo nie je</i>“, tvrdí Neusner. Keď Izrael tvorí spoločenské prostredie zaručujúce svätosť života, vtedy Izrael svätí Boha. Ježiš odo mňa chce, aby som ho nasledoval, a aby som bol <i>ako on</i>. Je v Zákone podobné prikázanie? Áno: „<i>Buďte svätí</i>, <i>lebo ja</i>, <i>Pán</i>, <i>váš Boh</i>,<i> som svätý</i>.“ (Lv 19, 2). Zákon ma vyzýva, aby som sa snažil byť <i>ako Boh</i> – byť svätý. Tu si rozumieme v tom, že ide o to, čo je v živote <i>najvyššou hodnotou</i>, za čo by som mal dať svoj život. Ježiš oprávnene odpovedá<span style="">  </span>: „nasleduj ma“, a oprávnene hovorí Zákon: „buď svätý, pretože ja som svätý“. Nie je žiadny rozdiel, pre kresťana ani pre žida, keď „všetkým, čo máme“, vyvažujeme to najcennejšie, teda Krista u jedného, a Zákon u druhého.<span style="">  </span>Ide o celkom rovnaký vzorec, takže tu môže začať spor. A o čo vlastne ? O hlavnú hrivnu – <i>o čo v živote ide</i> ? <i>Čo dáva životu hodnotu</i> ? Ježiš i Zákon sa zhodujú v tom, že keď máme byť dokonalí, musíme sa snažiť byť <i>svätí</i>, ako je Boh svätý, alebo sa musíme všetkého vzdať <i>pre Krista</i>. Predsa však je <i>rozdiel</i> medzi „<i>Buďte svätí</i>, <i>lebo ja</i>, <i>Pán váš Boh</i>, <i>som svätý </i>“ a „ <i>Ak chceš byť dokonalý</i>, <i>choď</i>, <i>predaj</i>, <i>čo máš</i> (....). <i>Potom príď a nasleduj ma</i> “, myslí si Neusner.</span>

<!-- |:3:| > <span lang="SK"><!if !supportEmptyParas--> Ježiš a jeho učeníci išli svojou cestou, odišli z diania života Izraela, a vtedy aj dnes by som zastával názor, že Izrael neurobil chybu, keď im v tom nebránil, hovorí Neusner. Lebo ich posolstvo – prinajmenšom videné Matúšovým pohľadom – bolo určené<span style="">  </span><i>jedincom</i>, zatiaľ čo Zákon hovorí ku <i>všetkým</i> členom izraelského národa. Ježiš nehovorí nič o zmluve, o Izraeli, o záväzku <i>celého Izraela</i>, ktorý platí pre všetkých spoločne. Vždy hovoril o mne, nie o nás, hovoril o opustení, nie o zostávaní, o <i>nadchádzajúcom zlome</i>, nie o <i>dlhodobom</i> stave vecí. Zopakujeme, čo Izraelitom Boh povedal úvodom k Desatoru prikázaní ; je zvláštne, že kedykoľvek Matúšov Ježiš hovorí o Desatore, tento výrok prechádza mlčaním:</span> <span lang="SK">„<i>Ja som Pán</i>, <i>tvoj Boh</i>, <i>ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny</i>, <i>z domu otroctva</i>.“ (Ex 20, 2). „<i>Tým sa vysvetľuje</i> (....), <i>prečo nesúhlasím s Ježišom</i>. <i>Keby som vypočul jeho slová</i>, <i>z dobrých a opodstatnených dôvodov</i>, <i>by som sa nestal jedným z jeho učeníkov</i>. <i>A z rovnakých dôvodov nepatrím k jeho učeníkom ani dnes</i> (....). <i>Prečo</i> ? <i>Áno – pretože Ježiš hovorí </i>, <i>ty</i>´ <i>rovnako</i> <i>často ako </i>, <i>vy</i>´. <i>Zákon však už od Sinaja až dodnes vždy počíta so slovom</i> ,<i> vy</i>´ - , <i>nebudete mať iných bohov okrem mňa</i>´. , <i>My</i>´, <i>večný Izrael</i>, <i>sme tu a odpovedáme</i> : ,<i> Počúvneme a vykonáme</i>.´ <i>A neverím</i>, <i>že by to Boh chcel nejako inak</i>.“ Týmito slovami uzatvára svoje podnetné úvahy Neusner.
</span></p>